Zakon pre draka

6

Sedel so Sofjou Petrovnou hneď pri okne. Pila limonádu. Pavlyš pivo. Bolo dobré, tmavé, a vedomie toho, že ho vôbec môže piť, že má voľno a že najbližšia lekárska komisia bude tak o tri mesiace, nie skôr, umocňovala sladký pocit z malého, ospravedlniteľného previnenia.

— Vari vy môžete piť pivo? — spýtala sa Sofja Petrovna.

— Môžem, — odsekol Pavlyš.

Sofja Petrovna sa odvrátila od Pavlyša a zahľadela sa na nekonečné priestranstvo, na bizarné siluety planetárnych strojov na červenkastom pozadí západu slnka.

— Ako sa ten čas vlečie, — povedala.

Pre Pavlyša bola Sofja Petrovna nudným, no poriadnym človekom. Bezpochyby sa výborne vyzná vo svojej práci. Vyučuje deti ruský jazyk, no sotva ju majú rady, pomyslel si Pavlyš pri pohľade na jej ostrý, končistý profil, hladko sčesané a vzadu zviazané sivé vlasy.

— Prečo si ma obzeráte? — spýtala sa Sofja Petrovna, a ani sa len neobrátila.

— Choroba z povolania? — odpovedal otázkou Pavlyš.

— Nechápem.

— Učiteľ musí vidieť všetko, čo sa robí v triede, aj za jeho chrbtom.

Sofja Petrovna sa usmiala na pol úst.

— Myslela som si, že hľadáte podobu.

Pavlyš neodpovedal. Naozaj hľadal podobu, no nechcel to priznať. Hlučná spoločnosť frekventantov v sivých kombinézach si sadla k vedľajšiemu stolu. Kombinézy si mohli vyzliecť už v hangári, no radi ich nosili. Ešte si na ne nezvykli, ani na čiapky so zlatým odznakom planetárnej služby.

— Akosi meškajú, — zopakovala Sofja Petrovna.

— Ani nie, — Pavlyš sa pozrel na hodinky. — Radil som vám, aby ste počkali doma.

— Doma som nemohla obsedieť. Mala som dojem, že každú chvíľku voľakto vojde a spýta sa: A vy tam nejdete?

Sofja Petrovna hovorila spisovne, ba priam knižne, akoby podvedome jednostaj tvorila vety a zároveň ich opravovala červenou ceruzkou.

— Celé tie roky, — pokračovala, zdvihnúc pohár s limonádou a zahľadiac sa do bubliniek na jeho stenách, — som čakala na tento deň. Možno je to zvláštne, lebo navonok som vôbec neprejavila to ustavičné napätie, ktoré ma spaľovalo po celý čas. Čakala som, kým dešifrujú obsah pamäťových blokov lode. Čakala som na deň, keď odletí expedícia na planétu tých bytostí, ktoré moja babička nazvala trepangmi.

Čakala som na jej návrat. A dočkala som sa.

— Teraz to už bude čo nevidieť, — povedal Pavlyš.

— Viem, že ste boli sklamaný, keď sme sa prvý raz stretli, a ja som nebola taká dojatá, ako ste očakávali. Nuž, čo som mala robiť? Babičku som poznala len z niekoľkých amatérskych fotografií, z rozprávania mamy a štyroch medailí, ktoré babička dostala, keď bola zdravotníčkou na fronte. Babička bola pre mňa abstraktným pojmom. Moja matka už zomrela. A ona bola posledná, pre ktorú slová Nadežda Sidorovna neznamenali len amatérsku fotografiu, ale živú osobu, ruky, oči, slová. Odo dňa babičkinho zmiznutia už prešlo deväťdesiat rokov… Určitú spätosť s ňou som pocítila až vtedy, keď ste odišli. Keď som si prečítala a prelistovala babičkin denník. Svoje činy som začala merať jej meradlom, jej trpezlivosťou, jej osamelosťou.

Pavlyš sklonil hlavu na znak súhlasu.

Dag z diaľky zbadal Pavlyša a Sofju Petrovnu a rýchlo prekĺzol pomedzi stoly.

— Už prichádzajú, — povedal. — Dispečeri ich už zachytili.

Stáli pri okne a videli, že na horizonte pristál planetárny čln a že sa k nemu zdvihli od západu slnka sfarbené kvapky flyerov. Potom zišli dolu, lebo Dag sa dobre poznal s vedúcim expedície Klapačom a myslel si, že sa s ním môže porozprávať skôr ako novinári.

Klapač vyliezol z flyera ako prvý. Zastavil sa a obzeral si, kto ich prišiel privítať. Dievčatko s vyhrnutým noštekom a svetlými vlasmi, aké mal aj Klapač, pribehlo k nemu a on ho vzal na ruky. No jeho oči ďalej hľadali kohosi v zástupe. A keď podišiel k dverám, zbadal Daga, Pavlyša a Sofju Petrovnu. Dcérku položil na zem.

— Vitajte, — povedal Sofji Petrovne. — Už som sa bál, že neprídete.

Sofja Petrovna sa zamračila. Bola nesvoja, lebo ju brali televízne kamery a fotografi.

— Dostala sa na ich planétu? — spýtala sa.

— Nie, — povedal Klapač. — Zahynula. Pavlyš mal pravdu.

— A nič ste…

— Nemuseli sme sa na ňu dlho vypytovať. Pozrite sa.

Klapač rozopol vrecko vychádzkovej uniformy. Letné expedície si vždy obliekali vychádzkové uniformy na mimozemských základniach. Ostatní členovia posádky stáli za Klapačom. Na plošine pred pristávacou plochou bolo ticho.

Klapač vytiahol fotografiu. Objektívy televíznych kamier sa zamerali na jeho ruky a fotografiu bolo vidno na celej obrazovke televízora.

Bolo na nej mesto. Nízke kupoly a dlhé stavby podobné valčekom a reťazcom gúľ. V popredí stála socha na nízkom okrúhlom podstavci. Chudá žena s hladko sčesanými vlasmi vo vrecovitom odeve, ktorá sa veľmi podobala na Sofju Petrovnu, sedí a na kolenách drží čudnú bytosť pripomínajúcu trepanga.

— Tato, — povedalo dievčatko s vyhrnutým noštekom, ktoré sa už nudilo, — ukáž mi obrázok.

— Tu máš, — Klapač jej dal fotografiu.

— Červík, — povedalo sklamane.

Sofja Petrovna sklonila hlavu a krátkym, strmým krokom vykročila k budove kozmodrómu. Nikto ju nezastavoval, nik na ňu nezavolal. Len jeden novinár sa chcel za ňou pustiť, no Pavlyš ho chytil za rukáv.

Dag vzal dievčatku fotografiu.

Hľadel na ňu, videl mŕtvu loď, rútiacu sa do nekonečnosti vesmíru…

O chvíľku sa na plošine pred pristávacou plochou rozozvučali hlasy, smiech a radostný virvar, ktoré sprevádzajú pristátie lode alebo návrat kozmonautov na Zem.