Zakon pre draka

17

— Kde by som mohol vidieť svišťa? — obrátil sa pri večeri Pavlyš na Ninu.

— Nevidela som ich zblízka, — odvetila. — Iba letmo. Sú veľmi bojazlivé a ostražité.

— Podobajú sa na tučniaky, — povedala veľká Taťjana.

— Ja vám zoženiem svišťa, — ponúkla sa malá Taťjana. — Viem o jednej obývanej nore dolu.

Pavlyš potreboval svišťa. Komáre žili v svištích norách. Na druhý deň ráno Taťjana privliekla svišťa.

— Doktor, — volala, nazerajúc do nemocnice, kde mal Pavlyš rehabilitačné cvičenie s Leopoldom. — Váš rozkaz je splnený. Tu je zajatec.

Pavlyš razom pochopil, o čo ide.

— Vypočujem si ho sám. Kde ste ho ubytovali?

— Leží poviazaný v tanku.

— Kládol odpor?

— Nie. Chcela som ho doviesť do stanice, no Nina mi to zakázala.

— Prečo? — opýtal sa Pavlyš, náhliac sa za Taťjanou po chodbe. — Veď vonku sú draky.

— Nazdáva sa, že by nás mohol nakaziť. Skúste ju presvedčiť!

— Napokon má pravdu… Prší?

— Draky nevidno. Nebojte sa!

— Nebojím sa. Kto sa už dnes bojí drakov, prosím vás?

Planétochod stál pred poodchýlenými dverami. Pri ňom čakala Nina. Mala službu, bola v zástere s volánikmi, no ani tá nezmenila vedúcu na ženu v domácnosti. Nič na tom nemenila ani čelenka, zakrývajúca jazvu na čele, hoci sa hodila k zástere. Nina, akoby vytušila Pavlyšove myšlienky, povedala:

— Varím výborne. Dnes sa sám o tom presvedčíte.

Nato iným tónom pokračovala:

— Pavlyš, ak to zviera naozaj tak veľmi potrebujete, robte si s ním sám. Nikomu nedovolím dotýkať sa ho. Už zdochýna a vyzerá, akoby malo mor.

— Ako to vieš? — rozhorčila sa Taňa. — Je v planétochode. Okrem mňa ho nevidel nik. Ak chceš vedieť, je veľmi milý.

— Nazrela som dnu. Aj ja som zvedavá… Taťjana!

Taťjana už bola pri planétochode. Otvorila dvere, a kým jej lekár stihol pomôcť, zviazaného svišťa vytiahla von.

— Aj tak som ho už držala, — povedala.

Pavlyš sa sklonil nad svišťa. Ležal na boku a ledva dýchal. Bol veľký asi ako stredný pes. Mal okrúhle, podlhovasté telo, krátke rúčky a nôžky a vzpriamený pri nore by vyzeral ako ozajstný svišť. Tým sa však podobnosť končila — stačilo pozrieť na bielu papuľu prechádzajúcu do malého chobota. Svišť sa metal, snažil sa vymaniť z pút, no robil to akosi nasilu, akoby chcel ukázať, že sa s osudom až natoľko nezmieril, ako sa to môže zdať.

— Len ho nerozviažte, — upozorňovala Taťjana, — lebo ujde. Kde zasa dákeho chytím? Svište sa len tak na ceste nepovaľujú.

Zviera previnilo vzdychlo. Veď ono sa váľalo na ceste.

Nad svišťom poletovalo zopár komárov. Každú chvíľu sa mohol zjaviť drak. Pavlyš odtisol Taňu, zdvihol svišťa a odniesol ho dnu. Bol ľahký a horúci.

O dve hodiny svišť zdochol. Bol vyčerpaný, stýraný všetkými svojimi chorobami. /Nina mala pravdu ako vždy./ Pavlyš ho nevedel zachrániť, preskúmal mu však krv a obsah žalúdka. Svišť službu vede preukázal.

Už sa vytváral pomerne logický obraz, chýbal len posledný ťah. Ako sa Pavlyš zaoberal svojou obeťou, nazrela do laboratória Nina a dala mu zopár otázok. Pavlyš pochopil, že je jej jasné, akým smerom sa uberajú jeho úvahy.

Posledný ťah sa našiel neskoro večer.