Zakon pre draka

8

Od pondelka pracovala Ninočka v laboratóriu, no nerobila to, čo si predstavovala. Každý deň kamsi cestovala, s papiermi alebo bez nich. S Alevičom alebo bez neho, autom alebo autobusom. Vybavovala, dávala potvrdzovať a nosila do ústavu. Akoby sa Rževskij pripravoval na obliehanie, zásoboval sa všetkým možným, čo by sa prípadne mohlo zísť.

Riaditeľove laboratóriá zaberali polovicu prízemia. Okná viedli do neveľkého parku. Stromy sa ešte zelenali, no listy už sem-tam opadávali. V parku mal svoj domov párik krotkých veveričiek. V izolovaných laboratóriách za ťažkými kovovými dverami s iluminátorom bola Nina iba raz, počas sobotňajšej brigády, keď sa čistili steny a dlážky, ktoré beztak boli čisté, iba zapratané laboratórnymi prístrojmi. Dokonca aj Griša, elektrotechnik, tam vchádzal iba v plášti a gumených čižmách. Nebolo tam nič zaujímavé — v prvej miestnosti boli prístroje, v druhej vpravo za ňou inkubátor, ďalej — vane s biologickým roztokom. Jedna o čosi menšia — v nej pestovali šimpanzy, druhá nová, ktorú ešte celkom nenamontovali. Do tretej miestnosti sa presťahoval sám Rževskij.

Rževskému sa venovali dvaja lekári — jeden jeho vlastný, Volkov, malý, ryšavý, s veľkými ústami, vždy usmiaty a vždy zásobený čokoládami, druhý cudzí, čo prišiel zo Zinnelmannovho ústavu.

Na ústav doľahla akási nervozita. Dokonca aj technici a zámočníci, ktorí predtým často vysedávali za kríkmi v parku a fajčili jednu od druhej, ba si aj vypili, prestali vykrikovať pod oknami. Nasadili vážne tváre a tvárili sa zamestnane a otrávene.

Ninočkina mama zo dva razy zbehla dolu, aby sa pozrela za dcérou. Oprela sa o kovové dvere a hlasno šepkala. Nina sa cítila trápne pred ostatnými laborantkami. Matka tu nemala čo hľadať, jej prítomnosť Ninočku izolovala od ostatných a zdôrazňovala jej postavenie protekčného dieťaťa.

Večer sa doma dlho debatovalo o Rževskom a jeho výskume. Hovorili koldokola to isté, iba s malými variáciami, takže Ninočka už vopred vedela, čo sa bude ďalej hovoriť. Preto sa radšej zatvárala do svojej izby a snažila sa niečím zamestnať. Ale aj tak všetko počula.

Buchli dvere chladničky — otec z nej čosi vyberal.

— Čo to robíš! — rozčuľuje sa mama. — O polhodinu bude večera.

— Budem večerať ešte raz, — odvetil otec. — Tak čo, budeš brzdiť Rževského?

— Keď mu to vyjde, zaiste si uchmatne štátnu cenu. Je to takmer isté. Alevič mi to hovoril, — bolo počuť matkin hlas.

— Mal sa radšej s tebou oženiť, a bol by pokoj, — povedal otec.

— Nikdy som ho nechcela!

— Máš pravdu, mačiatko, vždy som bol tvojím idolom.

— Ach, prestaň s tými hlúposťami.

Vtom sa Nina zdvihla z gauča, odložila matematiku a podišla k dverám. Nevie presne, čo sa vlastne pred mnohými rokmi odohralo. Niečo, čo až dodnes spája týchto ľudí. Vedela, že Rževskij zradil mamu a zahubil úbohú Lizu. Za tie roky si Nina zvykla na to, že Rževskij je zradca a nevďačník. Predtým sa jej to netýkalo. Rževskij nikdy nechodieval k nim domov. Ale teraz jej táto známosť umožňuje ako samozrejmosť povedať známym: „Seriožka Rževskij, náš starý priateľ…“ Potom ju mama dotiahla do knižnice a konečne spoznala Rževského, ktorý vôbec nevyzeral ako zradca. Mala určitú predstavu o zradcovi, ktorú si utvorila pod vplyvom televízie, kde zradcov obyčajne hrajú vždy tí istí herci. Rževskij bol chudý, uhladený, driečny, s červenou tvárou, modrými očami a zle ostrihanými prešedivenými vlasmi. Na okrúhlej brade mal svetlú jazvu, ruky malé. Rževskij ju zdravil veľmi rozpačito, akoby sa zakaždým horko-ťažko rozpamätával, odkiaľ sa poznajú. Potom sa usmial, trochu previnilo, zrejme si uvedomil, čo všeličo musí o ňom Ninočka vedieť. Ninočka by bola schopná sa do Rževského aj zaľúbiť, do toho tajuplného naničhodníka. Pravda, Rževskij mal už svoje roky. Dobre cez štyridsať.

Spoza dvier doliehali hlasy rodičov:

— Predstav si, búrajú baraky, — hovorí matka.

— Aké baraky?

— Tie, kde býval s Lizou.