Večer sám od seba zašiel k otcovi. Bez toho, že by mu bol predtým zavolal.
U otca sedel vysoký, mľandravý starec, akademik Čelovekov. Otec sa začudoval a potešil.
— Ach, ste vy ale fešák, — zahundral Čelovekov. — Závidím, závidím vášmu otcovi. Mládenec vyrástol. Čo vás trápi?
Pili čaj s oblátkami. Dvaja solídni páni, skutočný akademik a budúci akademik. Rževskému bolo akosi trápne sa opýtať, načo Ivan prišiel. Robil sa, ako že tu Ivan trávieva dni i noci.
— Dáš si čaj? — spýtal sa otec.
— Nie, ďakujem. Zaleziem na pôjd, dobre?
— A čo potrebuješ?
— Knihy, — povedal Ivan.
Čelovekov zrejme usúdil, že Ivan tu býva, a pokračoval v rozhovore, neokúňajúc sa pred cudzím. Napokon, akýže je on cudzí?
Ivan si pristavil rebrík. Pôjd bol široký, na samom vrchu boli naukladané staré topánky a zväzky časopisov. Ivan ich pohádzal na zem.
— Opatrne, — povedal Rževskij. — Pod nami bývajú ľudia.
— Za dotácie ručím, — fučal Čelovekov. — Neprišiel by som k vám s prázdnymi rukami. Obstarám aj fond na japonskú aparatúru. Veď ju potrebujete, nie?
Z kníh zastrčených vzadu zavanulo prachom. Kedy ich sem uložil? Pred šiestimi rokmi, keď sa tu opravovalo. Zahrabal ich čo najďalej, aby mu nič nepripomínali. Ivan vytiahol dendrochronologický zborník v bielom papierovom obale. Rezné plochy kmeňov, z ktorých sa skladá drevená novgorodská dlažba, boli prekreslené jemne a presne.
— V každom prípade, — dunivým hlasom povedal Čelovekov, — nezostanete pri prvom exemplári. Nemračte sa! Exemplár — to nie je urážka. Je tak, mladý muž?
— Nehnevám sa, — ozval sa Ivan.
— No vidíte, je rozumnejší ako vy, — povedal Čelovekov. — A peňazí vám teraz viac nedajú. Najprv vás budú zo tri roky trápiť komisiami.
Za hrubou vrstvou kníh z archeológie našiel i zásuvku — mládeneckú zbierku. Zásuvka sa horko-ťažko poddala. Bola ťažká, Ivan ju s námahou spustil na dlážku. Sadol si k nej a postupne z nej vyberal do bieleho papiera zabalené črepiny a kamienky. Čítal údaje napísané okrúhlym písmom — kde a kedy sa našli.
Až po chvíli si uvedomil, že sa Čelovekov chystá na odchod.
— Tak pominie svetská sláva, — povedal akademik. — Môj vnuk sa chce stať historikom. Odhováram ho od toho. Minulosť neexistuje, pokým sme nevybudovali súčasnosť.
Ivan sa zdvihol, Čelovekov prešiel do predizby a dlho sa obliekal. Pozorne si obzeral Ivana, zakaždým rýchlo fľochol na Rževského, potom opäť na jeho syna.
Keď si napokon obliekol plášť, zrazu sa opýtal:
— Mladý muž, chceli by ste pokračovať v šľapajach svojho otca?
— Ešte neviem, — odvetil Ivan. — No istotne nie vo všetkom.
— Chlapík, — zaradoval sa akademik. — Keď urobíme môjho syna, určite ho prehovorím, aby sa venoval niečomu celkom inému ako ja.
— Prečo? — spýtal sa Rževskij.
— Päťdesiat rokov som zasvätil svojej prekliatej vede. Unavil som sa. Akéže mám právo vnucovať svojmu synovi perspektívu ešte ďalších päťdesiat rokov robiť to, čo on už v mysli prežil so mnou? Ach, nevšímajte si to, žartujem. Tiež ma zavše trápia pochybnosti.
Keď akademik odišiel, Sergej povedal:
— Prišiel, lebo chce, aby som urobil… to. S ním.
— Pochopil som, — povedal Ivan. — No keď ma videl, jeho nadšenie ochablo.
— Ani jeho vplyv nestačí, aby nám dali na to peniaze, — povedal Rževskij.
— Čo si si to spomenul na detské zábavky?
Ivan obracal v prstoch polovicu modrého skleného náramku.
— Pamätáš sa, ako si len-len že nespadol z úšustu? — spýtal sa.
— Pamätám, pravdaže sa pamätám.
— Dnes som bol v Historickom múzeu. Vieš, koho som tam stretol?
— Nemám ani potuchy.
— Pašku Dubova.
— Ale nevrav! A čože tam robí?
— Pracuje. Venuje sa antike.
— Chlapík, — povedal Rževskij. — A ja som si myslel, že zdupká. Vieš, hrozne sa bál komárov.
— Viem.
— Čelovekov tára.
— Čože? — Ivan starostlivo zabalil úlomok náramku do papiera. Rozbalil ďalší balíček. Ešte nikdy nemal taký sladký pocit z objavovania. Až mu žalúdok zvieralo od radosti, akoby sa mal stretnúť so starým známym. Áno, uško z amfory. Z Krymu.
— Čelovekov tára, — zopakoval Rževskij. — Som pripravený ďalších päťdesiat, ba aj sto rokov venovať sa tomu, čo robím teraz. A ty ma musíš chápať lepšie než hocikto iný.
— Dubov stučnel, — povedal Ivan. — A má také isté fúzy. Sedí v sále a čosi overuje v listinách.
— Ďaleko to teda nedotiahol. Pracant bez hodnosti, — povedal Rževskij. — Potom to všetko ulož späť na miesto.