Zakon pre draka

25

Ivan odložil Scientific American — na stolíku pri posteli ležala hŕba časopisov, otec mu ich nosil každé ráno, akoby tým, že ich Ivan číta, sám získaval aspoň časť informácií. Je zaujímavé pozorovať, ako číta Rževskij. Seba — z odstupu. Chcel by som čítať inak. Keď otec vezme plniace pero, urobí machuľu — ja v nijakom prípade nesmiem urobiť machuľu, musím mať stále na pamäti, že nesmiem urobiť machuľu. Keď sa otec zamyslí, prečesáva si prstami po spánkoch. Ivan má nutkanie robiť to isté, ale musí sa ovládnuť…

Časopis sa zošuchol na dlážku. Obväzy z rúk mu už dali dolu — ruky má samý červený fľak. Tešilo ho, že sa tým odlišuje od otca. Otec nikdy také čosi nevyviedol — je to môj vlastný skutok.

Mal slabší organizmus, než si mysleli — nikto to pred ním nepriznal, no utrúsili vety ako „Normálny človek by nepotreboval reanimáciu pre také popáleniny“… A on vari nie je normálny?

Jeho dlhé a podrobné ťažké sny boli skôr formou spomienok. Cudzia pamäť starostlivo vyberala stresové momenty z minulosti, to, čo sa zreteľne vrylo do mozgu Sergeja Rževského. Ivan predpokladal, že zdedil dva súbory spomienok: vedomé a spánkové — podvedomé. Sergej ako každý človek zatískal stresové spomienky hlboko do mozgu, aby mu nezaťažovali pamäť. Ivanov mozog tieto spomienky pociťoval ako cudzie. No keď nebolo vedomej kontroly, sny vrhali do Ivanovho mozgu podrobné obrazy z cudzej minulosti, kde každý detail bol zvlášť vypichnutý, ležal ako balvan v ceste — nebolo ho možno obísť, ani zažmúriť oči.

Ivan pri čakaní na sestričku, ktorá mu mala dať injekciu proti bolesti, si premietal ako v kine — Sergejovi to ani na um nezišlo — podrobnosti z minulosti. Rekonštruoval, usporadúval do chronologického sledu to, čo sa uchovalo v jeho pamäti z cudzieho detstva. Vypukla vojna, má sedem rokov, otec odchádza na front. Z Kurska ich evakuovali, transport sa dlho vliekol — celý mesiac. V Sergejovej pamäti sa táto skutočnosť zafixovala ako súbor faktov tvoriacich formálnu stránku jeho životopisu: „Pred vojnou sme žili v Kursku, potom nás evakuovali a žili sme rok pri Kazani.“ V Ivanovom mozgu sa zachovali len útržkovité obrazy, nebolo záruky, že nasledovali za sebou v takom poradí ako v mozgu otcovom. Ivan sa chcel silou-mocou rozpomenúť: Akože sme to vlastne odchádzali z Kurska? Bolo to v lete. V lete? Áno. A viezli sme sa v osobnom vagóne či v tepluške? Už viem, v tepluške, lebo sa mu v pamäti vynoril obraz — dlhá súprava teplušiek stojaca na vysokom násype uprostred stepi, a on s mamou a ešte jedným dievčaťom odbehli ďaleko od vlaku nazbierať kvety. Vlak už dlho stojí a predpokladalo sa, že ešte dlho bude stáť, no zrazu sa vagóny, také malé z diaľky, pomaly pohli, a vzdialený strašný piskot parnej lokomotívy, ktorú nevedno kedy pripojili k súprave, dolieha k nim hustým horúcim vzduchom, a oni sa rozbehli za vlakom, no ešte stále je veľmi ďaleko, vyzerá to, že nedobehnú… Potom im od vlaku beží ktosi v ústrety… A sú vo vlaku. Na viac sa Ivan nemôže rozpamätať…

V noci, Ivan si už na to zvykol ako na injekcie a preväzy, sa spomienky, ktoré sa cez deň nazbierali, vracajú ako ťaživý sen, kde vystupuje každý detail z prežitého života, aj taký, na ktorý sa vo dne nemôže rozpomenúť. Opäť sa rozbehne k malému vlaku tiahnúcemu sa na horizonte, no teraz vidí, že mama berie na ruky cudzie dievčatko, lebo plače a zaostáva. On, Sergej, má hrozný strach, že zostane dolu, a ťahá dievča za šaty, aby ho mama pustila — veď je to jeho mama, musí predsa zachránil jeho — a beží za mamou a kričí: „Pusť ju! Pusť ju!“, no matka sa neobracia, má na sebe modré šaty, dievča mlčí, tiež je celé prestrašené, a beh k vlaku, v skutočnosti taký krátky, sa v sne mení na večnosť, takže si môže matku poprezerať, spomína si, že má krátke svetlé vlasy, ostrihané akoby podľa hrnca, vidí, že má plné lýtka, úzke členky, vyčaptané sandále. Keby nemal tento sen, nikdy by si nespomenul, ako vyzerala mama za mladi. V dennej spomienke videl mamu ako tučnú, zhovorčivú a hlúpu ženu s naondulovanými, nafarbenými, pri koreni sivými vlasmi. A potom, keď sa zobudil, uveril, že sen bol pravdivý, ako všetky jeho sny, a ocenil matkino správanie, lebo aj keď sa bála, že zostane kdesi v privolžskej stepi, uvedomila si, že jej sedemročný syn vládze bežať, no cudzie dievčatko nie… No mama je už šesť rokov mŕtva a on, Sergej, stihol iba na pohreb… On, Ivan, nikdy matku nemal, a prítulnosť pociťoval k cudzej mame, ktorá s ním nikdy nebežala za odchádzajúcim vlakom a nikdy od neho neodháňala strašného čmeliaka. Ivan si zároveň uvedomuje, že teraz mu je táto žena bližšia ako Sergejovi, pretože Sergej nikdy nemal ten sen, ukrytý hlboko v mozgu.