— Zaujímajú ma tvoje dojmy, — povedal Rževskij. — Mohli by byť, keďže ste vlastne rovesníkmi, unikátne.
— Som od neho staršia, — povedala Ninočka. — O osemnásť rokov.
— Áno, to je pravda, — Rževskij sa usmial na pol úst. — No on je zároveň starší od teba o dvadsaťpäť rokov.
— Veru. Starší. A vôbec sa v sebe nevyzná.
— A usiluje sa vyznať?
— Áno. Žije v dvoch svetoch, — povedala Ninočka. — Jeden svet — to je izolačka. V ňom som ja, sestrička Marija Stepanovna. Je to maličký svet. A váš svet ho gniavi.
— Do akej miery je preňho môj svet reálny? Keď je so mnou, je v strehu.
— Neviem. Ešte sa celkom neprebral. — Ninočka zmraštila tenké obočie, ako sa usilovala byť na výške situácie.
— Spoznávaš ma v ňom?
— Jaj, to ešte neviem! Dnes mi dal sliepku.
— Čo ti dal?
— Bola som hladná, nuž mi dal svoju porciu sliepky.
— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami také jednoduché.
Rževskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v ňom fotografie, staré, amatérske.
— Vidíš, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobám sa?
— Na koho? — spýtala sa Ninočka.
— Teda si ma nespoznala… aha, tu som už v inštitúte.
— Áno, to je on, — povedala Ninočka, akoby to hovorila vyšetrovateľovi, ktorý od nej žiada, aby identifikovala zlo činca. Pozrela si ešte jednu fotografiu. Boli na nej až štyri známe tváre. Otec s mamou, keď boli mladí, Ivan a ešte jedno dievča. Dievča malo hrubý vrkoč. No Ninočka sa najviac čudovala, že mama drží na rukách asi trojročné dievčatko.
— To je jej dcérka, — Rževskij ukázal na dievča s okrúhlou tvárou a hrubým vrkočom.
Vzal od nej fotografiu, chcel ju odložiť, potom na ňu pozrel ešte raz a spýtal sa:
— A mamu si hneď spoznala?
— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninočka. — Rada objíma cudzie deti. Ak vie, že ich o chvíľu odovzdá majiteľovi.
— Ty máš ale podrezaný jazyk, — podotkol Rževskij.
Telefón na stole sa rozdrnčal. Bol to zelený, domáci telefón. Rževskij vzal slúchadlo.
— Prečo ste mi hneď nezavolali? Už idem.
Šmaril slúchadlo. Nahnevaný stisol pery.
— Ivan ušiel, — povedal. — Neustrážili ho.
— Kam ušiel?
— Bohvie. Bežala za ním Marija Stepanovna. Ako je to možné! Veď som mu to vysvetlil. A potom že ho nezamykať na kľúč!