Zakon pre draka

OKO

(prel. Z. Borovská)

Keď Boris Kotkin končil štúdium na inštitúte, všetci vedeli, že zostane na škole na ašpirantúre. Podajedni mu závideli, ale on sám nevedel, či je to dobre alebo zle. Päť rokov prežil na internáte v sparťanskom pohodlí izby číslo 45. Spočiatku býval s Čuvpillom a Demenťjevom. Potom namiesto Čuvpilla prišiel Kotovskij. Detnenťjev sa oženil a dostal podnájom v Čertanove, vtedy sa zjavil Gorenkov. Boris sa so spolubývajúcimi nevadil, s Demenťjevom sa istý čas aj priatelil, ale ustavičná prítomnosť ľudí ho unavila, a najmä v poslednom ročníku často sníval o tom, aby mohol zhasnúť, kedy chce. Sarkisjancovi dokonca povedal, že sa vráti do Putiniek a bude učiť na škole fyziku a biológiu. Sarkisjanc sa tomu nahlas smial, až sa všetci na chodbe naňho obzerali.

Kotkin nechodieval na výlety ani na brigády. Na fakulte si na to zvykli a nerobili mu ťažkosti. Bol výborným žiakom, práci sa nevyhýbal, vyberal na známky ROH a bol predsedom Červeného kríža. Na celé leto chodieval do Putiniek. Mama mu oslepla, bývala sama, bolo jej ťažko a potrebovala pomoc.

Mala izbu v poschodovom dome z roku 1920. Stál blízko nákladnej stanice. Učila na putinskej škole, potom odišla do dôchodku. Okrem Borisa nemala už nikoho.

Ako vtedy, keď ešte chodil do školy, spávala za malým závesom. Spala pokojne, ani sa nepohla, akoby ho nechcela rušiť ani vo sne. Za oblokom sa mihali staničné svetlá a dunivý dispečerov hlas, skreslený reproduktorom, riadil posunovačov premiestňovaných súprav.

Mama vstávala včasráno, keď Boris ešte spal, obliekla sa, vzala si paličku a šla na trh. Tvrdila, že mu lepšie prospeje mlieko z trhu než z obchodu. Boria upratal izbu, priniesol vodu zo studne a po celý čas sa usiloval predstaviť si, v akej samote mama žije, keď vidí svet už vlastne len v spomienkach.

Nikdy sa neponosovala. Keď sa vracala z trhu alebo z obchodu, na chvíľočku zastala vo dverách a s nevidiacim úsmevom na perách sa usilovala zachytiť Borisov dych, aby sa uistila, že je tam. Niekedy ho pokojným učiteľským hlasom presviedčala, že nesmie tak často chodiť do Putiniek, iba čo tu čas stráca, nech si radšej oddýchne s priateľmi alebo sa učí v knižnici. Keď majú učitelia o žiakovi dobrú mienku, nemal by ich sklamať. Veď často rozčarovanie znášajú horšie ako mladí ľudia. Mama sa neraz sklamala v ľuďoch, pripisovala to však svojej slepote. „Musím vidieť výraz v očiach,“ vravela. „Hlasom vie človek oklamať. Často aj nechtiac.“

Bola rada, že synovi sa páči biofyzika. Spomínala si, čo jej kedysi dávno povedal: „Aj keď sa budem trápiť sto rokov, ale vrátim ti zrak.“ Vedela, že sa toho dňa nedožije, tešila sa však, že jej syn pomôže znova vidieť iným ľuďom. „Pamätáš sa,“ vravela, „v siedmej triede si mi to sľuboval…“

Keď bol Kotkin v piatom ročníku, vo februári mama nečakane zomrela. Oznámili mu to neskoro, takže nestačil prísť na pohreb.

Ašpirantúra znamenala ďalšie tri roky na internáte. Prodekan Miša Čeľcov, bývalý geniálny študent, ktorého veľmi skoro začali posielať na medzinárodné konferencie, s účasťou žmurkal cez zahraničné okuliare a sľuboval, že mu vybaví samostatnú izbu.

— Urobíme všetko, — vravel, — čo je v našich silách.

Zatiaľ však jednoposteľové izby na internáte nemali voľné.

Na jar, koncom marca bol Boris na fakultnom večierku, „kapustníku“. Sedel vzadu v kúte, blízo k dverám, aby mohol odísť, keď sa bude nudiť. Pri ňom sedela Zina Parchomovová zo štvrtého ročníka. Dobre sa bavila a ochotne sa smiala na vtipných scénkach. Začudovane sa obzerala na Kotkina, prečo sa nesmeje. Boris sa usmieval, pokyvoval hlavou, aby ukázal, že je s ňou zajedno, že je to veľmi vtipné. Na jeseň boli spolu na brigáde. Nakladali hŕby kapustných hláv na bežiaci pás, ktorý ich dopravoval k rezačke. Pamätal sa, ako Zina ustavične chrumkala hlúby a vravela, že obsahujú veľa vitamínu C. Mala pravidelnú oválnu tvár a bielu pleť. Jediná na celej fakulte ešte nosila vrkoč, zakrúcala si ho ako veniec okolo hlavy. V ten večer mala vrkoč na hrudi a veľmi jej to pristalo.

— Pamätáte sa, ako sme triedili kapustu? — spýtala sa cez prestávku medzi jednotlivými predstaveniami.

— Pamätám, — povedal jej.

— A teraz sme sa stretli na kapustníku. To je podarené, však?

Nie hneď pochopil, čo je na tom smiešne, vôbec slabo chápal básnické obrazy. Zina naňho so záujmom hľadela, ako na zvieratko v zoologickej záhrade. Nie je nič horšie, ako keď človek zbadá svoj obraz v niečích očiach ako v zrkadle, keď nevdojak prejde pomimo, pozrie nepripravený na toto stretnutie a je zhrozený, aký je škaredý. Roztržitý výraz sivých očiek pod ryšavým obočím. Tenký, akoby priesvitný, na konci červený nos. Ústa a brada akoby od iného, celkom malého človeka.

Boris sa odvrátil a zahľadel sa na scénu, kde práve posúvali stoličky. Mohutný chlapec z predného radu sa obrátil a povedal:

— Zina, zoženiem ti lístok na Comédie-Francaise.

— Ďakujem, Garik, — Zina na to, — už mám sľúbený. Ako sa má Svetlana?

Obidvaja sa zasmiali, mali spoločné tajomstvá.

— Prepáčte, — povedal Boris. — Dovolíte? Idem von.

— Kam idete? — spýtala sa Zina. — Už začnú hrať. Sú takí chutnučkí…

Vstal a čakal, kým ho Zina pustí, a vyhýbal sa jej pohľadu.

Na chodbe pri schodišti si zapálil, no akosi sa nevedel odhodlať odísť preč. Zahľadel sa na svoje topánky. Za celý deň sa zaprášili, pravá mu dokonca praskla pri podrážke.

— Boris, hádam som vás neurazila?

Stála pri ňom Zina.

— Ale kdeže, — povedal. — Už musím ísť.

Pred dvoma rokmi sa doňho zaľúbila jedna prváčka. Bola múdra a usilovná. Dokonca začala zbierať — tak isto ako Kotkin — známky so zvieratami, a tým dokazovala príbuznosť ich duší. Bola však nepekná a bojazlivá a jeho hnevalo, že to ešte zdôrazňuje jeho vlastné nedostatky. Bol k nej slušný, ale vyhýbal sa jej. V ročníku sa to čoskoro rozchýrilo a posmievali sa mu. Veľmi si želal spoznať a ľúbiť výraznú a príťažlivú dievčinu, takú, ako je Parchomovová. Uvedomoval si však, že je opovážlivosť čo len pomyslieť na taký ideál, a pekných dievčat sa stránil.

— Na čom teraz pracujete? — spýtala sa Zina. Spýtala sa to trocha tichším hlasom, akoby to bolo podobné tajomstvo, aké mávajú ľudia, čo vedia zohnať lístky na Comédie-Francaise.

— Ozaj vás to zaujíma? — Nechcel ju otázkou uraziť, jednoducho bol prekvapený.

— Ani nie, — povedala uprene zahľadená naňho. — Pravdaže, nerozumela by som tomu. Čo už ja, nevzdelaná a hlúpa.

Asi o dva dni Zina Parchomovová stretla Borisa na chodbe, a hoci bola zahovorená s kamarátkami, usmiala sa naňho ako na dobrého priateľa. Kamarátky sa zachichotali a Boris sa odvrátil, rýchlo prešiel popri nich, aby Zinu neuviedol do rozpakov.

Ešte dáke tri minúty bol presvedčený, že urobil správne, keď sa jej vyhol. No potom pochonil že ju musí vyhľadať a ospravedlniť sa jej.

Celú noc bol ako na ihlách, ako to býva pred operáciou. Nad ránom už akoby sa celkom pomiatol, vzal si zo susedovho stolíka teplomer a asi dvadsať minút ho držal pod pazuchou v nádeji, že je chorý. Teplomer ukázal 36,8. Cez deň niekoľkokrát videl Zinu na fakulte, ale nikdy nebola sama, takže mu neostalo iné, ako ju vyčkať po prednáškach vonku. Nevedel, ktorým smerom chodieva zo školy, nuž sa schoval v bráne oproti vchodu. Do brány vchádzali ľudia a podozrievavo si ho premeriavali. Tváril sa, že čosi robí — zaväzoval si šnúrku na topánke, listoval v zápisníku. Zdalo sa mu, že Zina už prešla, pritískal sa na sklo brány, vyzeral von.

Zina nevyšla sama, sprevádzal ju zavalitý mládenec. Pustili sa doľava. Boris chvíľu váhal, ale vykročil za nimi. Šiel asi vo vzdialenosti päťdesiat krokov, obával sa, že sa Zina obráti a pomyslí si, že ju sleduje. Došli na roh, prešli námestím a Boris si prisahal, že ak sa zaraz nerozídu, odíde a už sa k Zine ani nepriblíži. Zina sa však so svojím známym na rohu nerozišla, kráčali ďalej, Boris za nimi, pričom si určil ďalší bod, až po ktorý pôjde. Nestihol sa však vrátiť. Zina zavalitému chlapcovi nečakane podala ruku a zvrtla sa k Borisovi.

— Ahoj, — povedala. — Sledoval si ma. Pekné od teba.

— Nie, — on na to. — Šiel som tadeto, ani som ťa nezbadal…

— Čo si mi chcel povedať? — spýtala sa s úsmevom.

— Nič, — povedal a chcel odísť.

Položila mu na plece peknú ruku.

— Boris, — začala, — veľmi sa ponáhľaš?

— Chcel som sa vám ospravedlniť, — povedal. — Akosi mi to nevyšlo…

Boli v kine, potom ju odprevadil na Rusakovského ulicu, kde mu ukázala okná svojho bytu.

— Tu bývam so starkými. Otec má ísť do Strednej Ázie. Je stavbár. Takže ostanem celkom sama.

Boris povedal:

— A ja mám iba matku…

— Tam? V tých tvojich Putinkách?

— Áno, tam. Vo februári zomrela.

V nasledujúcom týždni Zina pozvala Borisa na koncert argentínskeho violončelistu. Boris hudbe nerozumel, nemal ju rád. Od Sarkisjanca si požičal dvadsať rubľov na nové topánky. Pred budovou konzervatória sa ľudia spytovali na zvyšné lístky a Boris vedel, že zaujal cudzie miesto — radšej by sa bol zavrel so svojimi známkami, ale bol Zine veľmi povďačný za pozornosť, ktorú mu venovala, nezaslúženú, a preto stiesňujúcu. Usiloval sa nevidieť jej ostrý profil a premýšľal o práci.

V apríli boli viac ráz spolu na rôznych miestach, Boris si narobil dlžoby, ale nedokázal sa s ňou naďalej nestretávať. Niekedy ho prosila, aby jej rozprával o svojej práci, no zdalo sa mu, že ju to neveľmi zaujíma. A on sám, nepekný, neduchaplný, ju predsa nemohol zaujímať — o tom bol presvedčený. Sarkisjanc ho pristavil na chodbe a spýtal sa:

— Čo mútiš hlavu takému dievčaťu?

— Čo by som mútil?

— Vari chodí ona za tebou? Všetci na fakulte sú z toho paf.

— Čo je na tom čudné? — zrazu sa Boris nahneval.

Ešte väčšmi ho zmiatla čiernooká Proskurinová. Bola Zininou najlepšou priateľkou, preto by jej Boris vedel mnohé odpustiť; aj permanentnú zlobu voči všetkému ľudstvu, aj vulgárne výkriky, aj hlasný prenikavý chichot. Viezla sa s ním v metre. Vravela:

— Mňa do toho, pravdaže, nič, ale nedaj sa vodiť za nos. Ako priateľka mám právo byť otvorená. Nezradíš ma?

— Nie, — povedal.

— Nemá ťa rada. Nikoho nemá rada. Rozumieš?

— Nie, nerozumiem.

— Keď porozumieš, už bude neskoro. Pokladala som si za povinnosť upozorniť mušku, aby sa držala ďalej od pavučiny. — Prirovnanie sa jej zapáčilo a zachichotala sa na celý vozeň.

— Náš vzťah je čisto priateľský, — ozval sa Boris. — Viem, že Zinu obklopujú oveľa sympatickejší a zaujímavejší ľudia.

— Prosím ťa, mlč, — prerušila ho. — Zaujímaví ľudia… a čo už z nich má? Ako prišli, tak odídu… Tým skôr, že na jar bude rozmiestnenie.

Kotkin zabudol na tento rozhovor. Mrzelo ho, že Zina má takúto priateľku. Na rozhovor zabudol aj preto, že skoro celý mesiac po ňom sa so Zinou nestretol. Zdravili sa, no nič viac. Zinu nadchýnal ašpirant z aplikovanej matematiky a Borisovi povedala:

— Musíš ma pochopiť, srdcu sa nedá rozkázať.

Tak sa to všetko skončilo. Boris zložil štátnice a pustil sa do diplomovej práce. Miša Čeľcov, výborný študent, čo sa stal prodekanom, ho presvedčil, že vedu nezaujímajú Borisove nálady. Kotkin doháňal resty, veľa čítal, pracoval, veď svoju prácu mal rád.

V auguste sa Zina vrátila z juhu. Proskurinová Borisovi oznámila, že tam bola s oným ašpirantom, ale povadili sa. Zina zazrela Borisa v prázdnej, rozhorúčenej knižnici a odo dverí mu zakričala:

— Boris, poď na chvíľočku von.

Kotkin nie hneď pochopil, kto ho to volá, a keď zbadal Zinu, naľakal sa, že odíde, ani ho nevyčká, a vrhol sa ku dverám, zavadil o knihy a tie spadli na zem. Zohol sa, pozbieral ich, znova mu skoro vypadli z rúk, a pomyslel si, že Zina už aj tak odišla. Ona ho však čakala. Vlasy mala vyblednuté, takmer celkom biele.

— Ako si sa mal bezo mňa? — spýtala sa.

— Ďakujem za opýtanie.

— Ľutujem, že som ta cestovala. Tá nuda, ani si nevieš predstaviť. Čo robíš dnes večer?

Neodpovedal. Hľadel na ňu.

— Mali by sme sa porozprávať. Iste si sa o mne napočúval klebiet až-až. Prepáč, ak som ťa vyrušila.

Odišla. Ani sa nedohovorili, kedy a kde sa stretnú.

Boris vrátil knihy a ponáhľal sa dolu.

Nemusel ju hľadať. Sedela vo vestibule na lavici s natiahnutými dlhými opálenými nohami a vedľa nej stáli dvaja programátori z výskumného centra, opreteky vtipkovali a sami sa smiali na svojich žartoch. Boris zastal na schodoch, nevedel, čo ďalej, no Zina ho zbadala a zvolala:

— Boria, čakám ťa.

Ľahko vyskočila z lavice a ponáhľala sa mu v ústrety. Na programátorov celkom zabudla.

Sedeli na terase kaviarne v Sokoľnikoch. Bol dusný vlažný večer, ako pred búrkou. Každý večer to vyzeralo na búrku, bolo veľké sucho. Na preplnenej terase by Boris nikdy nebol našiel voľný stolík, ale Zina našla aj stolík aj dve stoličky. Priniesol pivo a ona sa ho spýtala:

— Máš peniaze, Boria?

Pili pivo. Boris bol trochu smutný, pretože tento večer sa už nikdy nezopakuje. Zina mu rozprávala, aká bola nuda v Koktebeli, hoci sa jej dvoril jeden známy básnik, a ako ju sklamal aplikovaný matematik, a Boris jej dal vo všetkom za pravdu. Aj to bolo mu smutné, akoby žili v celkom odlišných svetoch, ona na Zemi a on na Marse, alebo akoby on bol nevoľník a ona princezná. Potom Zina chcela odísť, dlho sa prechádzali po tmavých alejách a hľadali voľnú lavičku. Zina ho chytila za ruku, mala teplé jemné prsty, bola rovnako vysoká ako on, ale zdala sa vyššia, lebo bola dobre stavaná a nehrbila sa. Sedeli na lavičke a Zina začala:

— Boria, môžem byť k tebe úprimná?

Naľakal sa, že bude hovoriť o tom ašpirantovi alebo o inom ctiteľovi, ktorého si mieni vziať za muža, a popýta ho o radu.

— Ešte stále bývaš na internáte?

— Áno.

— Aby si rozumel, o čo ide… Len sa mi, prosím ťa, nesmej, veď vieš, čo cítim k tebe. Moji starkí odcestovali na Nurek. Iste aspoň na takých päť rokov. Kým tam otec nepostaví hrádzu, ani za nič sa nevráti. A možno tam ostane navždy. Počúvaš ma?

— Počúvam.

Hľadel jej na ruku a obdivoval dokonalosť jej prstov. — Zostala som v byte sama. Ty bývaš na internáte. To nie je fair. Rozumieš mi?

— Nie, — povedal.

— Tak som si pomyslela, vlastne navrhujem ti, vezmi si svoje známky, svoje saky-paky, môj ryšavček, a prisťahuj sa ku mne.

— Ako to?

— Pochop ma, Borenka, v posledných mesiacoch som sa sklamala v ľuďoch. Pochopila som, že si jediný, na koho sa môžem spoľahnúť. Nečuduj sa. Viem, nie si pekný, v spoločnosti si nemotorný, máme rôzny okruh známych. Napokon, to všetko nie je dôležité. Rozumieš? Viem, aký si talentovaný a ako ti je smutno za matkou… Potrebuješ niekoho, kto sa o teba bude starať… Som príliš úprimná? Ale videlo sa mi, že ani ja ti nie som ľahostajná. Mýlila som sa? Môžeš odmietnuť…

Poslednú vetu nedokončila a Boris priam v ovzduší cítil vážnosť významovo až strašných slov, ktoré mu zneli ako zvon.

— Nie, — povedal. — Čo si myslíš, že je to možné?

Bol jej nesmierne vďačný, takej peknej a múdrej, že sa mu až slzy tisli do očí, odvrátil sa, aby to nezbadala. Zina mu položila dlaň na koleno a povedala:

— Starala by som sa o teba, milý… Prepáč, že som taká úprimná.

Keď už vychádzali z parku, Zina zastala, pritlačila mu dlaň na pery a zašepkala:

— Lenže, rozumieš, keby tak odrazu pricestovali moji starkí a našli u mňa chlapa… Vezmeme sa?

Prešlo deväť a pol roka. Boris sa vrátil z obchodu a vybral z tašky potraviny na druhý deň. Z izby bolo počuť hlasy. Zinu prišla navštíviť Proskurinová s novým mužom, o ktorom mu Zina včera povedala:

— Keby som ťa raz opustila, nikdy by som ťa nenahradila takým niktošom.

Vedľa sa smiali, pretože nový Proskurinovej muž sa vrátil z Brazílie, priniesol fľašu japonskej whisky a rozprával brazílske vtipy. Boris by bol rád počúval o Brazílii, v poslednom čase mal sto chutí odcestovať, hoc aj nakrátko, do Afriky alebo Austrálie, no nemal kedy a nemohol Zinu nechať samu. Zasa mala ťažkosti s pečeňou, potrebovala diétnu stravu.

Postavil čajník a nazrel do izby.

— Kto si dá čaj, kto kávu? — spýtal sa.

— Pre všetkých kávu, — ozvala sa Zina.

— Ty nesmieš, — povedal jej. — Škodí ti.

— Viem lepšie ako ty, čo mi škodí.

Proskurinová sa zasmiala.

Boris sa vrátil do kuchyne a vybral kávu. Keď dnes šiel domov, mal veľmi dobrú náladu. Chcel Zine ukázať posledný variant Oka. Oko fungovalo. Štyri roky — a už to patrí minulosti. Chcel Zine povedať, že dostanú cenu. Riaditeľ ústavu, ten istý Miša Čeľcov, čo voľakedy bol prodekanom fakulty, mu ešte včera povedal:

— Chlapci, s vami sa aj mne ujde sláva.

Miša bol dobrý človek, hoci Borisovi závidel, vždy mu pomáhal. Bol mu oponentom na kandidátsku prácu, vzal ho pracovať k sebe, dal mu k dispozícii laboratórium a nezrušil výskum, aj keď dlho nič nevychádzalo.

Boris doniesol domov Oko, aby ho ukázal Zine, hoci vedel, že na ňu sotva urobí dojem. Rada opakovala vetu, čo voľakde počula, asi v tom zmysle, že svoje zásoby zvedavosti vyčerpala v spletitostiach života.

Pred týždňom sa Zina vrátila z Gagry, kam by vlastne nesmela ísť, dobre sa opálila, hoci aj to jej škodilo. Samozrejme, stretla sa tam dobrá partia — „Tak sme sa nasmiali!“ Boris však vedel, že keď Proskurinová s mužom odídu, Zina bude na nich nadávať, sťažovať sa, že ju z whisky páli záha, a on bude musieť v noci vstávať a dávať jej lieky.

Čeľcov, ktorý si Zinu pamätal ešte zo školy, už trochu pripitý — veď dnes, pravdaže, trošku zapíjali Oko — znova Borisovi vravel:

— Počuj, veď s tebou zaobchádza ako s rímskym otrokom. Si celý vyschnutý.

— Nič nechápeš, Miša, — ako vždy odpovedal Boris. — Som jej večným dlžníkom.

— A to už prečo? — spýtal sa Čeľcov. Poznal odpoveď, veď tento rozhovor sa už neraz opakoval.

— Je také staré slovo — dobrodenie. Dnes sa už akosi používa iba v ironickom zmysle. Zina mi pomohla v ťažkej chvíli.

Za deväť a pol roka sa Kotkin takmer nezmenil. Bol rovnako chudý, podvyživený, rovnako nevzhľadný a zle oblečený. Miša vedel, že Borisa zdržuje — ponáhľal sa totiž na techniku, kde externe učil, pretože potrebovali peniaze.

— Ešte si si neodrobil ten dlh? Alebo to je ako u úžerníka: — čím viac dáš, tým viac si dlžen?

Boris ukradomky pozrel na hodinky.

— Nie, — povedal. — Už nie som chlapec a nevymýšľam si modly. Ani so mnou to nie je ľahké. Mimochodom, kto pôjde do Baku, už si rozhodol?

S Kotkinom to ozaj nebývalo ľahké a Čeľcov to vedel lepšie ako ktokoľvek iný. Vedel aj to, že jeho vychudnutosť, neprívetivosť a podráždenosť mali dve posplietané príčiny — chorobnú hanblivosť a to, že nechápal ľudí, čo nemajú radi svoju prácu. Mal svoju prácu veľmi rád. Nemal blízkych priateľov, možno ich ani nepotreboval. Naučil sa nevšímať si očividnú ľútosť spolupracovníčok z ústavu, ktoré často len z dohadov tušili, že má zlý rodinný život. Sám Boris ho pokladal za normálny a chvíľami aj šťastný. Nakoniec sa ustálilo, že Kotkina mali za akúsi pamätihodnosť, ktorou sa možno pýšiť, a nič od nej nečakať na oplátku.

… Zina za posledné roky zmenila niekoľko ústavov, kde ju nevedeli doceniť, ako si zaslúži. Potom pracovala na hlavnej správe a prežila nevydarený románik s riaditeľom jedného sibírskeho závodu, čo pricestoval na služobnú cestu. Lichotila mu pozornosť peknej Moskovčanky. Ani Zina však nemohla ovplyvniť základnú skutočnosť, že v podstate to bol rodinne založený, spoločensky aktívny a predovšetkým solídny človek. Keď sa presvedčila, že s ňou nemá dostatočne vážne úmysly, roztrpčená odišla z hlavnej správy a našla si miesto vo vydavateľstve. Tam ju zas práca ničila, veď predpokladala, že je stvorená na nenáhlivý život, na stretnutia s priateľkami, prechádzky po obchodoch, cesty do Karlových Varov a boj s chorobami, čo čoraz citeľnejšie zachvacovali jej pekné telo. Celkom nepracovať však nemohla, čo malo niekoľko rôznych vysvetlení. Vysvetlenie pre Borisa: nevie ju plne zabezpečiť a ona musí pracovať, aby nehladovali. Keby si bola sformulovala vysvetlenie pre seba samu, znelo by asi takto: „Doma som sama a na smrť sa nudím. Tie tri dni v týždni, čo si musím odsedieť vo vydavateľstve, to je môj živý svet, svet rozhovorov, stretnutí s autormi, šepotov v kuloároch, a tie tri dni majú pokračovanie aj po polnoci v zložitých telefonických rozhovoroch.“ Bolo ešte aj tretie vysvetlenie, a to pre známych mužov, čo boli mimo vydavateľstva. V ňom bola na prvom mieste nenahraditeľnosť:

— Nie, dnes sa nemôžeme stretnúť. Je koniec kvartálu, a ja mám ešte nedorobených tristo strán výplodov jedného akademika…

Zina si odstrihla vrkoč, ktorý tak obdivoval riaditeľ zo Sibíri, jej tvár stratila geometrickú súmernosť a trošku stučnela, hoci ešte vždy bola príťažlivá.

Keď sa Boris vrátil s hotovou kávou, Proskurinová mu podala popolník plný ohorkov, aby ho vysypal, a jej nový muž mu podal za náprstok whišky a obrátil sa naňho s otázkou, v ktorej sa miešala mužská solidárnosť so skrytou iróniou:

— Na čom teraz pracujete, Boria?

— Ja? — Kotkin bol prekvapený. Akosi sa ustálilo, že doma jeho práca už dávno prestala byť predmetom pozornosti, tým skôr pred hosťami. „Talentovaný človek,“ povedala raz v zlosti Zina, „je ako blesk. Odvšadiaľ je ho vidieť. Všetkých zaujíma, ako mu to ide.“ Boris sa na blesk nepodobal.

— Veď vy ste, — usmial sa nový Proskurinovej muž, ktorý bol novinárom, zahraničným spravodajcom, — ak sa nemýlim, inžinier. Napíšem o vás. Chcete?

— Je biofyzik, — povedala Proskurinová. — A zbiera známky so zvieratami.

— Čisté alebo opečiatkované? — zaujímal sa nový muž.

— Opečiatkované, — povedal Boris a nalieval kávu. — Hneď prinesiem tortu.

— Prines aj cukor, biofyzik! — zvolala Zina.

— Zabudol som kúpiť.

— No prosím, na teba sa v ničom nedá spoľahnúť.

Keď ráno Zina odchádzala, povedala, že kúpi cukor a čaj.

Bola však na skromnom obede v Dome novinárov s Rimmou, majiteľkou obrovskej tašky s nápisom Adidas, v ktorej prinášala do redakcie rozprávkové podpultové a drahé veci. Tentoraz sa Zine podarilo schmatnúť Rimmu pri vydavateľstve a ukoristiť ju pre seba na dve hodiny. Boris ešte netušil, do akej finančnej tiesne sa rodina dostala vďaka Zininej dôvtipnosti.

Na cukor, pravdaže, zabudla.

Kotkin v kuchyni krájal tortu a bol rád, že sa ho Proskurinovej muž tak skoro spýtal na prácu. Azda bude mať príležitosť porozprávať o Oku a v Zininých očiach i v očiach hostí nebude vyzerať ako chvastúň.

Vybral z aktovky Oko a opatrne rozmotal zvody. Prísavky s prenášačmi sa dali ľahko pripevniť na sluchy. Oko sa dalo pripevniť na čelo, bola na to špeciálna obruč, a dalo sa držať v ruke. Boris stlačil spínač. Z izby sa ozýval smiech — Proskurinovej muž zase rozprával voľačo veselé. Boris už neraz prežíval tento zvláštny pocit pri pokusoch s Okom. Videl kuchynský plafón, poličky s riadom, hore trochu začadené steny. Zároveň videl aj všetko pred sebou: svoju natiahnutú ruku, v nej Oko, obrátené zrenicou nahor, kuchynský stôl s nakrájanou tortou, sporák. Pohol rukou nabok, pohľadom Oka skĺzol po stene a zároveň nespustil zo zorného poľa vlastnú dlaň. Zavrel oči. Mozog, ktorý vyslal očiam signál, aby sa zavreli, očakával, že nastane tma. Namiesto toho Boris ďalej videl Okom, a keď zdvihol ruku k tvári, videl vlastné zatvorené oči.

— Kde trčíš! — zakričala Zina z izby. — Káva vychladne. Čo to toľko krájaš?!

Boris si rýchlo zložil prísavky z čela a strčil Oko do aktovky.

— Už idem, — povedal.

Čakal, že Proskurinovej muž zopakuje otázku o jeho práci, ale rozhovor už pokračoval iným smerom. Štyri roky sa trápili s tým Okom. Idea vychádzala z toho, že veľká väčšina slepých má neporušené zrakové centrá. To znamená, že ak sa pôsobí priamo na mozog primeranými impulzmi, možno obnoviť videnie aj bez orgánu oka. Preto rozdelili Oko na dve časti. Na snímač prijímajúci svetlo a translátor podávajúci informácie do mozgu. Kotkinovo laboratórium vypracovalo snímač. Verchovskij sa zaoberal odovzdávaním zobrazenia z prísaviek priamo na brázdu mozgovej kôry, do zrakového centra. Veľmi jednoduché. Iba to trvalo dva roky, kým človek, čo zapol prístroj, najprv uvidel nejasné svetlo, potom obrysy predmetov a nakoniec výrazný farebný obraz. Ďalšie dva roky potrebovali na to, aby skonštruovali prístroj, veľký asi ako televízor, v podobe ozajstného oka. Teraz teda Boris vzal Oko domov, hoci sa pracovný model nesmel vynášať z ústavu. Chcel ho ukázať Zine.

Boris nevydržal. Počkal, kým nenastala v rozhovore pauza, odkašlal si a povedal:

— Dnes sme dokončili jednu prácu.

Všetkých prekvapilo, že je tiež v miestnosti.

— Ale čo, — roztržité sa ozval Proskurinovej muž. — To je veľmi zaujímavé.

Boris už oľutoval, že s tým začal, zmĺkol a nik ho nepožiadal, aby pokračoval. Niekto zazvonil. Prišla Nasťa so svojím priateľom, pretože nemali kam ísť, a Boris znova musel postaviť na kávu. Hostia rozbili Zininu najobľúbenejšiu šálku, zúrila, no nedala to na sebe znať, ale Boris mal po nálade. Vedel, že vina za rozbitú šálku padne na jeho hlavu. Potom telefonoval Verchovskij, hoci Zina Borisa žiadala, aby nemal pracovné telefonáty, keď majú návštevu. Boris však nezložil, rozprával takých päť minút, pretože bola reč o konferencii, na ktorú mal ísť Verchovskij zajtra. Do Baku príde Poláček, Braun, aj Levi, a Boris vysvetľoval, že aj on by ta rád šiel, ale nemôže Zinu nechať samu, potrebuje diétnu stravu, a aj s peniazmi sú na tom zle. Verchovskij ho presviedčal, že sa nehodí, aby sám Kotkin nepredniesol referát, no Boris zavesil a pustil sa do umývania riadu. Proskurinová prišla do kuchyne, zapálila si a oprela sa o stenu.

— Stále sa zbytočne naháňaš? — opýtala sa.

— Nerozumiem, — povedal, — vždy sa usilujem, aby som sa nenaháňal.

— Myslela som to obrazne. Mal si ma poslúchnuť. Odísť od nej. Už by si bol doktorom vied a žil by si si podľa vlastných predstáv.

— Veď si Zinina priateľka, — Boris to povedal ticho, aby ho nebolo počuť v izbe.

— No a čo na tom? — Roztlačila cigaretu na umytej miske a zlostne zachmúrila čierne oči. — Počuj, veď ťa vycicala. Mal si talent, predpovedali ti veľkú budúcnosť. Škoda, že som si ťa vtedy nevzala ja.

— Ty?

— A prečo nie? Vždy sme sa smiali — Zinka, tupá sila, hlúposť, temnota, nechápali sme, ako preliezala z ročníka do ročníka, a keď postúpila, ako suverénne sa tvárila. Vtelená múdrosť. Niekedy si myslím, že keby si sa bol dostal do iných rúk, všetko mohlo byť inak…

Boris kládol šálky na podnos, nasypal keksy do zelenej misy. Uvažoval o tom, že v noci bude musieť prebehnúť anglický text Verchovského referátu, a o tom, čie ruky má Proskurinová na mysli. Vari len nie svoje?

— Takto budeš až do penzie behať po prednáškach, písať recenzie a dávať hodiny, aby si mohla kúpiť ďalšie čižmy?

— Myslíš si, že som obeť? — pokúsil sa o úsmev. — Mám sa výborne. Nevieš si predstaviť, akú vec sme urobili! Chceš, ukážem ti.

Odmietavo hodila rukou.

— Boris, — Zina stála vo dverách, hlas mala trocha chrapľavý a hľadela raz na Borisa, raz na Proskurinovú. — Umrieme od smädu. Nútiš ma vstať, aj keď vieš, že mi to škodí.

— Hneď, — povedal. Už vedel, že nestálo za to nosiť Oko domov.

— A od teba som to nečakala, Larisa, — ešte vždy chrapľavo pokračovala Zina.

— Mohla si čakať, — namietla priateľka. — Nepovedala som nič nové.

— Nenačúvala som. Počula som iba posledné slová.

— Môžem ti všetko zopakovať, — povedala Proskurinová.

— Zasa si sa nacengala?

— Vôbec nie. A čo, vari nesmiem?

Večer sa skončil zle, všetci narýchlo odišli. Boris dával žene cholagol, odvracala sa, odstrkovala pohárik, liek kvapkal na dlážku a Zina mu vyčítala, že jej pokazil život, rozbil najmilšiu šálku, rozhneval ju s priateľkou. Jej slová boli nespravodlivé a hlúpe. Boris bol unavený a zaplavovalo ho čudné, ťažké rozhorčenie, ktoré sa v ňom ozývalo už dávno, ale potláčal ho, pretože bolo namierené proti Zine. Chcela, aby uznal svoju vinu za všetko, neurobil to, a tým ju ešte väčšmi nahneval. Chcelo sa mu spať, no musel ešte upratať, potom napísať článok do Vestníka, sľúbil to Čeľcovovi a zajtra je posledný termín. Musel zavčasu vstávať, a tak veľmi sa mu chcelo spať. Vždy si rád pospal, zvykol si na to. Znova zazvonil telefón, volal Čeľcov, obával sa, či Boris stihne napísať článok, a Zina z izby zakričala, aby okamžite zavesil, ak ju nechce priviesť do hrobu. Boris vysvetľoval, že žena sa mu zle cíti, Miša vzdychol a povedal: „Nuž čo.“ Boris zložil a pomyslel si, že azda teraz by jej mohol ukázať Oko a zahnať jej zlú náladu. Poriadne ju to zobralo, veď počuť také čosi od priateľky…!

— Zinočka, — povedal a priniesol do izby aktovku, — myslím, že by ťa mohla zaujímať jedna vec, čo sme urobili. Zdá sa, že sme dokázali…

— Buď ticho. Už som to všetko počula.

Bola ctižiadostivá a nádej, že sa Kotkin stane doktorom vied, možno dokonca najmladším akademikom, zohrala nemalú úlohu pri jej výbere. Krátko po svadbe si požičala z požičovne písací stroj a jedným prstom s chybami prepísala dva jeho články. No práve tie dva články pre akúsi príčinu nevyšli, a on dodnes nebol doktorom a už stratil šance stať sa najmladším akademikom. Zina už dávno pochopila, že ju oklamal. Nemusel jej ukazovať Oko, keby jej aj ukázal novučký diplom nositeľa Nobelovej ceny, ani by naň nepozrela, lebo takí ako on nemôžu byť laureátmi.

Napriek tomu vybral Oko a ukazoval jej ho. Neponášalo sa na skutočné oko, skôr pripomínalo nepriehľadný čierny pohárik. Ploskou nôžkou sa pripevňovalo na čelo a v samom poháriku, vypínajúc ho, bol snímač. Vypuklý povrch umelej šošovky vyzeral hlboký a bezodný. Keď sa Oko zaplo, v hĺbke sa rozsvecovalo chladné bezfarebné svetielko. Od pohárika viedli dlhé tenké zvody s veľkými prísavkami na koncoch.

— Daj preč tú potvoru, — povedala Zina. — Vyzerá to ako pavúk.

Jemu sa Oko videlo pekné.

— Zina, — povedal. — Štyri roky sme sa s tým mordovali a teraz funguje.

Zina si sťažka vzdychla, už nemala síl vadiť sa, a obrátila sa k stene. Vtom v gauči povolila pružina, šálky na podnose zacvendžali. Rozplakala sa, ale on ju ani teraz nepoľutoval. Vzal podnos a odniesol ho do kuchyne.

Keď sa vrátil do izby, už neplakala. Sadol si k stolíku a vybral z aktovky rozpísaný článok.

— Zhasni, — prikázala Zina slabým hlasom. — Nevidíš, ako mi je mizerne?

Našťastie sa mu odnechcelo spať. Zhasol luster, vzal si papiere zo stolíka a rozložil sa v kuchyni. Sedel tak, aby ju videl, keď sa obráti. Gauč sa v osvetlení nástennej lampy, podobnej na malý štvorhranný uličný lampáš, zmestil akurát do štvoruholníka dverí.

Nuž čo, popracujem si, povedal si Boris, veď sa nič strašné nestalo. Začal písať a čochvíľa sa pohrúžil do práce, veď už dávno si zvykol pracovať do neskorej noci, v bojových podmienkach, pretože prácu musel urobiť, a nikoho nezaujímalo ako.

Aby mu Oko nezavádzalo, položil si ho za chrbát a zapol; takto videl Zinu a mohol k nej kedykoľvek podísť, keby potrebovala.

S Okom na chrbte sa mu nerobilo dobre. Nebolo ľahko hľadieť na list papiera, na svoju ruku, a pritom vidieť dvere izby, gauč, lampu pripomínajúcu lampáš a ženin okrúhly chrbát. Videl osve každý jej vlas, odlúpený lak na nechtoch na ruke, ktorou si držala zátylok.

Predpokladal, že ju trápi zvada s Proskurinovou. V skutočnosti už na ňu zabudla, vedela si nechať prejsť mimo uší nepríjemné veci, lebo jej bolo jasné, že nervové bunky neregenerujú. Celých desať rokov prežila v hlbokom presvedčení, že Borisovi preukázala dobrodenie, a preto duševne stojí nad ním. Skúmajúc vyblednutú vzorku na opierke gauča, zrazu v sebe pocítila silu skoncovať s týmto daromným vegetovaním, pochopila, že ak ho dnes a navždy vyhodí, otvorí sa jej nový, zaujímavý život. Život, v ktorom jej Boris prekáža. Obrátila hlavu a v otvore dverí videla mužov zhrbený chrbát. Ako vždy si čmáral na tie svoje idiotské papiere, na chrbte mu pobleskoval ten hlúpy prístrojček, ktorým sa chcel pýšiť, a ona sa musela hanbiť pred priateľmi. „Preboha,“ pomyslela si, hľadiac na ten chudý chrbát, „komu som to obetovala desať rokov!“

Nebolo to celkom tak. Už viac ráz bola rozhodnutá opustiť ho, no keď ju výbuch hnevu prešiel, začala triezvo uvažovať a odložila rozchod na príhodnejší čas.

Oko zaregistrovalo jej pohyb, uvidelo, ako obrátila hlavu. Boris sa zamračil a automaticky siahol po lieku.

Ani nepomyslel na to, že Oko je cudzie. Že vidí lepšie ako jeho oči, na všetko zvyknuté a so všetkým zmierené. Pozrel na Zinu, akoby to ani nebol on, ale iný človek, čo ju vidí po prvý raz, zreteľne, do najmenších detailov. Žena s plnými lícami, modrooká, stiahnúc pekné pery, unavene hľadela na mužov zátylok. Oko okamžite mozgu hlásilo, že žena už má toho zátylku plné zuby, že už ju prestalo baviť opovrhovať ním, všetkého má dosť až do podošiev topánok, opovrhovania tou jeho večnou pokorou a nemohúcnosťou v obliekaní, už má po krk hanby pred priateľmi, už sa jej nechce čakať na niečo a je jej strašné čo len pomyslieť, že toto vegetovanie nebude mať konca.

Boris sa až zľakol toho, čo videl. Nebol na to pripravený. Vypol Oko a obrátil sa k Zine. Hľadela naňho vyzývavo, ako keby sa hodila do vody a teraz musí preplávať na druhú stranu.

— Čo je? — opýtala sa.

— Zina…

— Tridsať päť rokov, stále Zina. Nechaj ma na pokoji! Choď si, kam chceš. Do internátu. K svojmu Verchovskému. Hocikde, len mi už daj pokoj…

Nebolo to po prvý raz. Stalo sa to už aj pred rokom, aj pred pol rokom. A on vždy začal Zinu ľutovať a vyčítať si, že sa o ňu málo staral. Vtedy však ešte neexistovalo Oko.

— Dobre, — povedal. Takto reagoval aj pred rokom aj pred pol rokom. — Dobre. Pravdaže, odídem.

Zložil si Oko, odlepil prísavky a opatrne ho poskladal do aktovky.

— V tomto dome ti nič nepatrí, — povedala.

— Nie, — pritakal ako vždy.

V kuchyni si rozložil svoju rozkladaciu posteľ. Už neraz tak spal a Zina, sklamaná ľahkým víťazstvom, vybrala zo skrine prikrývku a razom zaspala na gauči, priam ako mŕtva. Vtom Boris pochopil, že pred ňou nie je ničím vinný. Bol to čudný pocit — nebyť vinný. Keď sa včasráno prebudil, okolo siedmej, zdalo sa mu, že spal iba pár minút, a myšlienky, s ktorými zaspával, zostali a mohol v nich pokračovať z bodu, pri ktorom zaspal.

Postavil čajník na sporák, vzal si svoje papiere, najpotrebnejšie knihy a albumy so známkami. Zina pokojne odfukovala na gauči. Napravil jej prikrývku a snažil sa pochopiť, čo sa stalo, čo sa zmenilo, prečo nie je vinný. Možno, že si včera konečne vyrovnal dlhy. Tak to bude, vyrovnal sa a nikomu nie je nič dlžen. Bolo to krásne — nikomu nie je nič dlžen.

Na stole nechal lístky z práčovne a čistiarne a ešte dvadsať rubľov, čo mal pri sebe, vyšiel na schodište, zastal, pozrel na dvere, ku ktorým prichádzal tisíc ráz, a pocítil novú radosť z toho, že k nim už nikdy nepríde.

Kráčal po ulici, ľudia sa ponáhľali do práce, on sa nemusel, mal čas ešte celú hodinu. Predstavoval si, ako bude Verchovskij prekvapený, keď sa dozvie, že tiež ide na konferenciu. Poteší sa. Do Baku pricestujú spolu, budú bývať v hoteli, budú si pochutnávať na šašlíkoch. Stretne sa s Giinterom Braunom, ktorý napísal, že príde do Baku špeciálne preto, aby sa zoznámil s profesorom Kotkinom. Na Zinu ani nepomyslel.

Sadol si na lavičku na bulvári a pozoroval okoloidúcich.

Po bulvári prichádzala stará chudá žena. Šla, pred sebou natŕčala paličku a klopkala ňou o zem. Šla sebaisto, nenáhlivo, hlavu mala nachýlenú dozadu. Borisovi sa zrazu zazdalo, že je to jeho mama, až ho pichlo v hlave, hoci to nemohlo byť, a ani nebolo.

Keď prišla bližšie, zastala, paličkou prešla pred sebou, podišla k lavičke a dotkla sa jej paličkou.

— Sadnite si, — povedal jej Boris.

— Ďakujem. — Sadla si a obrátila sa k nemu. Zdalo sa, že ho vidí. Trošku previnilo sa usmiala a ozvala sa:

— Často chodím skoro von. Ráno tu je tak dobre…

— Pracujete? — opýtal sa jej.

— Pravdaže. Čo by som si inak počala?

— Prepáčte a čo robíte? — Vopred poznal odpoveď — je učiteľkou.

— Učím na strednej odbornej škole. Neter mi pomáha s novinkami. Počúvam rádio, televíziu…

— Aj ja som dnes vyšiel skôr, — prerušil ju. — Zvyčajne sa človek ponáhľa, mešká. No dnes mi to tak vyšlo.

Prikývla. Vtedy sa jej spýtal, čo sa už nestihol spýtať svojej mamy:

— Prepáčte, ťažko sa vám žije?

— Zvláštna otázka… Nie, nie je mi ťažko. Pravda, stáva sa, niekedy ľutujem, že mi je veľa vecí nedostupných. Ale radšej na to nemyslím. Načo sa roztrpčovať? Som šťastnejšia ako mnohí iní. Oslepla som cez vojnu a veľa si pamätám.

Pamätám sa, ako vyzerajú listy, stromy, domy a ľudia. Môžem si predstavovať. Horšie sú na tom tí, čo sú slepí od narodenia. Pravda, aj oni majú určité výhody…

— A keby vám povedali, že dnes znova uvidíte?

— Kto by mi to povedal?

— Ja.

Usmiala sa.

— Najkrajšia radosť — rozdávať darčeky. Kúzelníkov má každý rád.

— Nie som si istý, či ma voľakto má rád.

Otvoril aktovku. Vedel, že to nesmie urobiť. Čeľov mu odtrhne hlavu, a dobre spraví.

— Teraz uvidíte, — povedal. — Len ma počúvajte. Na sluchy vám pripnem prísavky… Nebojíte sa?

— Prečo by som sa mala báť? Len ma bude bolieť, keď sa váš žart skončí. Je krutý, ale vy ste si to neuvedomili.

— To nie je žart. Počkajte.

Nešikovnými prstami jej odhŕňal vlasy zo slúch, aby prísavky lepšie držali. Ešte stále sa snažila usmievať. Pripevnil jej obruč s prístrojom na čelo. Dve malé deti s lopatkami podišli bližšie k nim, aby videli, čo robí.

Do dlane jej vložil spínač.

— Asi by ste sa nemali pozerať na prudko osvetlené predmety. Nakloňte hlavu. Tu to stlačte.

Jej jemný chudý prst zamrel nad tlačidlom a Boris jej ho pritlačil. Spínač šťukol.

Žena mlčala. Sedela so sklonenou hlavou a Boris sa nevedel odhodlať pozrieť jej do tváre.

Potom namáhavo zdvihla hlavu, obrátila sa k nemu, až uvidel v prístroji záhadné chladné svetielko. Z nevidiacich očí vypadli slzy; na suchej bielej pokožke nechávali za sebou kľukaté cestičky ako dážď na skle.

Bol v rozpakoch. Vstal a povedal:

— Do videnia. Viete, neurobil som dobre, nemal som právo… Potom, keď sa spamätáte, zavolajte mi na toto číslo. Volám sa Kotkin.

Na lístok vytrhnutý zo zápisníka napísal svoje telefónne číslo do ústavu.

Prvé vydanie. V spolupráci s vydavateľstvom Mir v Moskve vydalo Vydavateľstvo Obzor, Bratislava, roku 1984