Zakon pre draka

5

Planétochod prešiel rovnú plošinu a prudko zastal. Svetlo za okrúhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo mäkké, žlté.

— Sme na mieste, — povedala Taťjana.

Pavlyš postrehol, že sa všetci zrazu uvoľnili, akoby sa boli zbavili predošlého napätia.

— Pomôžte mi nadvihnúť kontejner, — požiadal Jim. — Bolo by škoda rozbiť voľačo, keď sme už doma.

— Mimochodom, sú tam aj slede, — povedal Pavlyš. — Aj čierny chlieb.

— Slede, — gurmánsky vzdychol Jim. — Sám ponesiem debničku, ako skúpy rytier svoju milovanú truhlicu. — Jim sa vyžíval v citátoch a prísloviach.

Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý.

Planétochod stál v garáži, vystavanej pevne ako bašta pevnosti. Brána bola zavretá, garáž výrazne osvetlená a na prvý pohľad bolo vidieť, že je praktická, ba aj útulná, ako bývajú útulné pracovne alebo ateliéry, ktorých užívateľom nezáleží, akým dojmom pôsobia na iných, jednoducho tu žijú a pracujú.

Pred planétochodom stála driečna žena s krátkymi jemnými kučeravými tmavými vlasmi s ofinou na čele. Mala drobnú tvár s ostrou bradou, veľkými očami, plnými perami, v kútikoch trochu zahnutými dohora. Bola dôkladne čistá; ani na kombinéze, ani na tvári, ani na úzkych dlaniach nebolo vidieť ani fliačik. S vodou je tu všetko v poriadku, v duchu usúdil Pavlyš.

— Doktor Pavlyš? — opýtala sa, ale nečakala na odpoveď a pokračovala. — Vitajte. Volám sa Nina Ravvová. Som veliteľka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtým býval Strešnij. Oddýchnite si, potom sa s nami naobedujete.

— Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Čosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na ňu zosypala kopa skál. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa črepiny.

Všetci zmeraveli, čakali. Skaly sa sypali ďalej.

— Čo to je? — opýtal sa Pavlyš, no nik ho nepočul.

— Poďme! — zakričal Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokojí.

— Koľkokrát som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.

— Mali by sme… — začala malá Taťjana, ale Nina ju prerušila:

— Neopováž sa! — navzájom si dokonale rozumeli z pol slova.

Pavlyš zbadal, že Taťjana má na čele sivý pás náplasti a keď ho viedla do izby, povedal jej:

— Ak máte rozbité čelo, príďte ku mne, lebo vám to zhnisá.

— Už sa mi to skoro zahojilo, — riekla Taťjana, ale Pavlyš jej neveril. — A vôbec, jazva prieskumníkovi pridáva na kráse. Vonkoncom nechápem Ninu, aj ofinu si začala česať, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do čela. Ešte šťastie, že nemá poškodené oko.

Zastali pred dverami.

— Vojdite, — povedala Taňa. — Tu býval Strešnij. Len nič neprekladajte. To by vám doktor neodpustil. Je veľmi pedantný.