Zakon pre draka

22

Prisnil sa mu dlhý sen. Bol v ňom malý, celkom malý. Šiel po čistinke, kde sa knísali kvety vysoké ako on sám, a medzi kvietím ho oslepovalo slnko. Vedľa neho kráčala matka, nevidel ju, videl iba ruku, ktorej sa pevne držal, lebo sa bál čmeliaka. Hneď priletí a zoberie ho. Vedel, že je to v Taruse a že má štyri roky, že je to jedna z jeho prvých spomienok, no zároveň to bol sen, pretože vlastná spomienka už vymizla z pamäti Sergeja Rževského, stala sa rodinnou tradíciou — ako sa Serioža bál čmeliaka. No bohvie prečo vo vedomí chýbal obraz čmeliaka, bola tam iba zvuková predstava Č-Č-Č-meliak! Neurčitosť pocitu hroziaceho nebezpečenstva nútila hľadať ho všade, dokonca sa mohlo vteliť i do matkiných rúk, preto sa chcel matke silou mocou vytrhnúť, no ona ho mocne držala. Pozrel sa na ňu a videl, že to nie je matka, ale Liza, ktorá plače, lebo vie — teraz priletí čmeliak a zoberie ho…

Prebudil sa a ostal ležať so zavretými očami. Pretvaroval sa. Vedel, že v jeho prítomnosti sa ľudia prestanú rozprávať o bežných veciach — akoby o nich nesmel vedieť. Vedel aj to, že jeho pretvárku rýchlo odhalia — prístroje ho prezradia.

No tentoraz zrejme nik nepozrel na prístroje, môžbyť ani nečakali, že sa zobudí. Hovorili šeptom. Marija Stepanovna a tá druhá sestrička, ktorú nepoznal.

— Oči má neživé, starecké, — šepkala Marija Stepanovna. — Viete, koľko som mala pacientov? Milión, a veru také oči som jakživ nevidela.

— Odkiaľ všetko vie? Je to pravda, že je to kópia?

— To ti veru nepoviem, — odvetila Marija Stepanovna. — Keď ma sem preložili, bol už hotový.

— Možno sa s ním aj zhovárať? Rozumie?

— Ale áno, ibaže občas tára. Spočiatku sa pokladal za riaditeľa.

Ivan obozretne pootvoril oči — v miestnosti svietila iba stolná lampa. Technik driemal v kresle, dve zdravotné sestry sedeli vedľa seba na gauči. Bolo ticho, pokojne a rozhovor sa akoby ani netýkal jeho.

— A nebojíš sa ho? — spýtala sa neznáma sestrička.

— Ani nie, je dobrý, agresivitu v ľuďoch vycítim, mám skúsenosti z pooperačných stavov. V ňom niet agresivity.

No oči má zlé. Bojím sa, že nebude dlho žiť. Nie, nebude dlho žiť…

Ja že nebudem dlho žiť? Prečo? Azda je v mojom vnútri naozaj čosi nepevné, nedorobené, azda mám prikrehké cievy, nesprávne erytrocyty?!

Ivan sa mimovoľne započúval do tlkotu svojho srdca. Srdce vynechalo úder… Aspoň nervy určite má.