Zakon pre draka

17

Na ulici bolo sviežo a príjemne. Keď prechádzali cez cestu, Rževskij chytil Ninočku za lakeť, a Ninočka sa musela veľmi premáhať, aby mu lakťom nepritisla ruku. Len-len že sa zdržala. Určite by sa zasmial. A to by nezniesla.

Prišli na zastávku. Ninočka nechcela vziať peniaze, ktoré jej Rževskij dával na taxík. Autobus dlho nešiel. Rževskij si zapálil a opäť sa rozhovoril, pritom sa však nedíval na Ninočku.

— Čo je to smrť? Smrť nie je len to, že organizmus prestane fungovať. Ľudia sa vždy, v každom náboženstve, zmierili s tým, že telo zahynie. No vôbec nechceli pripustiť, že s človekom umiera svet jeho myšlienok, pamäti a citov. Preto si podaktorí vymysleli nesmrteľnosť duše. Iní zasa prerod, znovuzrodenie tej istej podstaty utkanej z mysle a pamäti, no v inej bytosti. Tak napríklad o nejaký čas umriem. Ale v tom mladom človeku, ktorý teraz pomaly vstupuje do života, už ožíva moja myseľ. A o takých tridsať rokov on, Ivan, tým istým spôsobom splodí syna, svojho duchovného nástupcu, a odovzdá mu nielen svoje, ale aj moje myšlienky. Myšlienky, nazhromaždené takmer za storočie. Len si predstav, že o takých dvesto, tristo rokov bude na Zemi niekoľko stotisíc, neviem presne koľko, géniov, ktorí pojmú do seba skúsenosti a myšlienky niekoľkých pokolení, ľudí, ktorí mali päť, šesť ba i desať duší…

— No tie duše budú rovnaké, — povedala Ninočka. — Je to hrozné!

— Podľa mňa nie, — sucho odvetil Rževskij. Zahodil cigaretu. Ako žeravá hviezdička spadla do kaluže na chodníku, zasyčala a zmizla.

— A city? — spýtala sa Ninočka. — City niekoľkých pokolení?

Rževskij neodpovedal. Zbadal voľný taxík a zdvihol ruku.

— Nina, zabehneme na päť minút do ústavu? Pozrieme sa, čo je tam nového, nie? Potom ťa odveziem k priateľke Simočke.

— Dobre, — povedala Nina a celá sa schúlila, ani čo by ju náhle a predčasne vyzvali, aby šla k zubárovi.

Rževskij si v taxíku sadol čo najďalej od nej, a hneď aj pochopila, prečo — hanbil sa pred šoférom. Nechcel, aby si pomyslel: chlap v rokoch a ma takú mladučkú milenku.

Mlčky sedeli asi takých päť minút. Potom Rževskij povedal:

— Ďakujem ti, že si prišla. Musel som sa niekomu zdôveriť. Nuž ale komu, ak nie kolegom, čo sú mi najbližší.

— Nuž čože, — povedala Ninočka a uvažovala, prečo jej dáva prednosť pred ostatnými. Azda preto, že sa voľakedy kamarátil s jej rodičmi? Alebo azda kvôli nej?

Na prednej strane budovy ústavu sa svietilo len v dvoch oknách — na vrátnici. Okná laboratórií viedli do záhrady. Strážnik dlho neotváral, a keď konečne otvoril, ani sa nezačudoval, iba začal frflať, že teraz vraj všetci rozum potratili, zamenili si deň za noc, a nikto z toho nič nemá.

Prešli slabo osvetlenou chodbou k laboratóriám. V prednej miestnosti sedel laborant Jura a krútil gombíkom prijímača.

— Tichšie, — povedal Rževskij.

— Tam to nie je počuť, — povedal Juročka, no hudbu stíšil, že ju takmer nebolo počuť. Hľadel na Ninočku. Prečo vlastne sem prišla v noci?

Rževskij postrčil Ninočku do spojovacej chodby. Tam ju prinútil, aby si umyla ruky odporne páchnucou tekutinou, podržal jej plášť, podal masku. Robil to rýchlo, nervózne. Ponáhľal sa.

Potom stlačil gombík na dverách izolovaného laboratória. Okienko sa odchýlilo. Dvere sa otvorili.

Vnútri bolo všetko inak ako predtým. Sarkofágy zmizli. Ninočka si bohvie prečo ani nevšimla, kedy ich odmontovali a odniesli. Namiesto toho sem dali posteľ. Celkom obyčajnú posteľ. Nemocničnú. Vedľa nej stála infúzna aparatúra a neveľký pult. Človek ležiaci na posteli spal. Jeho tvár Ninočku zarazila. Bola chladná a bledá. Na hlave mu rástli štetinovité zlatožlté vlasy. Ruky mal voľne položené pri tele na plachte. Službukonajúci pri pulte vstal a čosi šepkal Rževskému. On ho pozorne počúval, no pritom hľadel na Ivana. Zdravotná sestra, ktorá sedela z druhej strany postele na tmavom diváne, čo tu bol aj vtedy, keď Ivan neexistoval, rozospato žmúrila oči.

Ninočka hľadala na mládencovej tvári podobu so Rževským. Samozrejme, podobali sa. Ten istý nos, tvar brady… Zaujímavé, aké asi má oči?

Mládenec ani čoby bol počul jej otázku.

Ruky sa mu pohli. Pomaly otvoril oči. Rževského oči. Pozrel sa na Ninu, no akosi lenivo, mdlo, akoby sa mu ani nechcelo hľadieť. Nespoznal ju.