Zakon pre draka

ZÁHRADNÍK VO VYHNANSTVE

(prel. Z. Borovská)

Pavlyš ostal trčať na Dene a sám si bol na vine. Keď mu povedali, že voľné miesta nie sú a ani nebudú, bol by ešte stihol zabehnúť do dispečingu, ale spolu s ním čakala staršia žena, ktorá sa súrne potrebovala dostať na Fobos ešte pred odletom Expedície, a Pavlyš nemal práve najpríjemnejší pocit pri myšlienke, že ak si zoženie miesto, ona uvidí, ako ide k lodi.

A tak sa pobral do bufetu s rozhodnutím, že tých desať hodín, čo tu musí čakať na odlet nákladnej rakety na Zem-14, strávi pohodlným čítaním, hoci si uvedomoval, že by tento čas oveľa radšej strávil pokojným čítaním v kabíne vesmírnej lode.

Za pol hodiny kozmodróm spustol. V podstate vôbec nie je veľký. Dena je planétka pracovná — nikto tu nebude žiť pre vlastnú rozkoš — veď čo je to za radosť, prechádzať sa po večeroch v skafandri s mimoriadnou odolnosťou? Pravda, príťažlivosť je tu 0,3, a preto sa všetci pohybujú rytmicky a zoširoka.

Marianna — Pavlyš sa s ňou už stihol zoznámiť a dozvedel sa, že geológovia majú služby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej práci: priťahovala si k perám diktafón a mrmlala čosi o intrúziách a pegmatite. Smutný mechanik chlipkal za stolíkom limonádu a s hnusom hľadel na konzervované párky; dvojica, čo sedela chrbtom k Pavlyšovi, si vášnivo vymieňala názory a Pavlyš si pomyslel, že bufet na kozmodróme je najosamelejším miestom na celej planétke, kde sa všetci navzájom dokonale poznajú.

… Do bufetu vletel človek, ani čo by skákal do diaľky. Najprv sa ukázali topánky zamazané od hliny, hoci nijakej hliny na Dene niet, potom topánky vtiahli za sebou chudé neforemné telo zohnuté v drieku. Človek sa nevládal zastaviť a preniesol sa — ak tak možno označiť tento fantastický pohyb — až k pultu. Prievanom, čo spôsobil, sa zvlnili závesy s neodmysliteľnými briežkami, za ktorými nebolo okien. Na poličke zazvonili poháre. Barmanke vypadol diktafón, pri páde sa prepol na reprodukciu a začal mrmlať jej hlasom o intrúziách a pegmatitoch. Milenci zmĺkli. Mechanik schytil tanier s konzervovanými párkami a zdvihol ho.

— Ja to nestrpím! — vykríkol človek, vraziac do pultu. Hlas mal rozochvený a prenikavý. — Nepriviezli hnojivá!

Konečne sa mu podarilo zachytiť o kraj pultu a nadobudnúť vertikálnu polohu, pričom ešte zhodil na podlahu pohár. Ukázalo sa, že má úzku, výraznú tvár s ostrým nosom, sivé, blízko seba posadené oči a čelo tak silno stiahnuté preliačinami na spánkoch, že vystupovalo dopredu ako u šteňaťa poľovníckeho psa.

— No? — opýtal sa stroho. — Čo robiť? Kde sa mám sťažovať?

Pavlyš očakával prudkú reakciu geologicky za pultom, posmešky alebo smiech od ostatných, no správanie sa dievčiny bolo celkom nečakané. V úplnom, dokonca akoby úctivom tichu povedala:

— To je naozaj nehoráznosť, profesor.

— Koľkokrát som ti, Marianna, prikázal, aby si ma nenazývala profesorom!

— Prepáčte, záhradník.

— A vy, súdruh, ste odkiaľ? — obrátil sa k Pavlyšovi.

Vtom však zbadal dakoho za Pavlyšovým chrbtom a vrhol sa vpred, k dverám takou rýchlosťou, že sa mu obe nohy v ťažkých topánkach odlepili od dlážky. Zmizol. Len jeho vysoký hlas sa ešte rozliehal v čakárni.

Pavlyš pokrčil plecami a poobzeral sa vôkol seba. Všetci boli ticho, ani čo by iba takto záhradníci na Dene navštevovali miestny kozmodróm. Mechanik s odporom žul párky a barmanka opravovala diktafón. Zaľúbenci si šepkali. Zaujímavé, pomyslel si Pavlyš, čo tu robí záhradník? A kde má sady?

Podišiel k baru.

— Prepáčte, Marianna, — povedal. — Zdá sa, že nie všetko som pochopil.

— Aha, — povedalo dievča a zdvihlo pohľad na Pavlyša. — Ste tu nový.

— Áno. Čakám spoj.

— Dáte si kávu?

— Nie. Oslovili ste ho profesor…

— Veď on aj je profesor, — dievča stíšilo hlas. — Celkom ozajstný profesor. Je tu u nás vo vyhnanstve.

— Čože? — zhíkol Pavlyš začudovane.

— Vo vyhnanstve, — zopakovala Marianna a vychutnávala dosiahnutý efekt.

— Presne tak, — povedal mechanik, odstrkujúc párky. — Teraz utekal k dispečerom. Vynadať im. Bojovný chlapík.

— Prepáčte, — Pavlyša to zaujalo. — Predpokladal som, že vyhnanstvo je pojem historický.

— Presne tak, doktor, — súhlasil mechanik, ktorý si všimol jeho označenie hodnosti.

— Nežartuje, — ozval sa mladý muž, ktorý si dovtedy šepkal so svojou milou. — Záhradník je najpopulárnejší človek na Dene. Naša pamätihodnosť.

— Spáchal zločin, — vysvetlila barmanka Marianna.

— Daj sem diktafón, — povedal mladý muž. — Hneď ti ho opravíme.

— Vari existujú zločiny, za ktoré… — Pavlyš nedopovedal.

Za dvermi sa ozval hrmot, rinčanie skla a do bufetu opäť vnikli podošvy letiaceho záhradníka.

Tentoraz bol Pavlyš v strehu, preto sa vrhol k záhradníkovi a zachytil ho skôr, ako by bol stihol niečo rozbiť.

Záhradník zaprotestoval:

— Tak ma už konečne pustite. Nikam neutečiem.

Pavlyš ho pustil na dlážku a záhradník, pripravený vytrhnúť sa mu z rúk vlastnými silami, stratil v tej chvíli pôsobením malej príťažlivosti rovnováhu. Pavlyš ho zasa musel chytať.

— Ďakujem, — povedal záhradník. — Nie ste vy náhodou z prepravnej služby?

— Som z kozmickej rozviedky, — odvetil Pavlyš. — Lekár.

— Teší ma. Gurij Nic. Záhradník.

Hľadel na Pavlyša, akoby ho odhadoval: A aký je z teba úžitok? Čím nám môžeš poslúžiť?

— Máte tu skleník? — spýtal sa Pavlyš, aby nadviazal rozhovor.

— Skleník? Maličký fliačik pôdy, privezený zo Zeme.

— Profesor žartuje, — zamiešala sa Marianna, ktorá všetko počula. — Máme pozoruhodný skleník. Najlepší zo všetkých asteroidov. Lietali k nám aj z Marsu. Podmienky majú oveľa lepšie, no aj tak nedosiahli nič podobné…

— Marianna, — prísne ju prerušil profesor. — Už ani slovo.

— A pestujete zeleninu?

— Akúže zeleninu! Veď nemôžem nakŕmiť, ako sa patrí, ani mojich ľudí. Keby ste nám však pomohli získať ešte jednu loď s černozemou…

Prosebne sa zadíval na Pavlyša.

— Ale ja…

— Možno máte priateľov v prepravnej službe. Tak často k nám prichádzajú po rudu prázdne lode. No čo by ich to stálo, keby ich zaťažili pôdou namiesto balastu?

— Vy ste biológ? — opatrne vyzvedal Pavlyš.

— Biológ? — Nie sa trpko zachechtal. Smiech sa mu dral z hrdla, ako keď štartuje motocykel. — Som literárny historik.

— Je to geniálny biológ, — povedala Marianna. — A geniálny literárny historik.

— Naskutku odtiaľto odídem! — nahneval sa Nic. — Ako si to predstavuješ, Marianna, privádzať ma do nepríjemnej situácie pred cudzím človekom?

— Prepáčte, profesor, — povedala Marianna uvzato, naznačujúc tak, že nie je ochotná odvolať, čo povedala.

Nic hodil rukou.

— Všetci tu zveličujú, keď je reč o mne. Za nejaké tie úspechy, ktoré som dosiahol v záhradke, vďačím len svojej vytrvalosti. Žiaľ, nemám ani talent, ani školu, ani ozajstné vedomosti.

— Profesor! — prosebne zatiahla Marianna.

— Tak dosť! — povedal Nic a zdvihol sa. — Odchádzam.

Obrátil sa na Pavlyša.

— Ak si chcete pozrieť moju zeleninu…

Tu sa mu hlas zlomil a Nic znehybnel s otvorenými ústami. Hľadel na knihy, ktoré si Pavlyš kúpil v stánku kozmodrómu.

— Nové vydanie, — povedal, akoby očakával, že mu to Pavlyš vyvráti.

— Áno, — povedal Pavlyš. — Kompletné. Od školských čias som si nenašiel čas prečítať ho. Ešte na Zemi som počul, že vychádza celé vydanie Mŕtvych duší, ale prepásol som ho.

— To ste tu kúpili?

— A kde inde?

— A ja som si to nevšimol! Utekajme, možno ešte majú!

— Obávam sa, že to bol posledný kus, — povedal Pavlyš. — Ale ak to tak veľmi potrebujete, vezmite si ho.

Pavlyš vzal z divána zväzok Gogoľa a podal ho záhradníkovi.

— Je váš.

— Nuž čože, — povedal Nic. — Ďakujem.

Otvoril knihu a ukázal Pavlyšovi titulnú stranu. Bolo tam napísané: „Na vydanie pripravil, komentár a doslov napísal profesor Gurij Nic.“

Nic schytil Pavlyša za ruku a vliekol ho k východu. Až keď boli v sále, pošepkal mu do ucha:

— Nemusia to vedieť. Bude mi to veľmi trápne, ak sa to dozvedia. Myslia si, že som sem pricestoval ako záhradník. Ale sú to vynikajúci ľudia, a keď ma zo žartu nazývajú profesor, nehnevám sa na nich.

Pavlyš si pomyslel, že profesor podceňuje bystrosť svojich susedov, ale nehádal sa. Už pochopil, že profesor nie je z tých, čo sa s nimi ľahko a prijemne diskutuje.

— Poďme, oblečieme si skafandre a zavediem vás do skleníka, — povedal Nic. — Tu nás môžu počuť. Skoro odletíte?

— Mám ešte niekoľko hodín času.

— Výborne. Ani si neviete predstaviť, aký som odtrhnutý od života na Zemi.

Skleník bol skutočne obrovský a veľkolepý. Dlhé hriadky zeleniny, jabloňové sadenice, záhony kvetov — všetko to sa rozprestieralo na vyše hektárovej ploche. Silné lampy pomáhali vzdialenému Slnku zohrievať a osvetľovať rastliny. Roboty pomaly jazdili pomedzi hriadky, pretrhávali mrkvu a reďkovku. V skleníku sa vznášala teplá vlhká vôňa zeme a listov. Bzučali tu včely.

— Keď som prišiel, nič z toho tu nebolo, — rozhovoril sa Nic. — Odložte si. Je tu horúco. Spočiatku ma nikto nebral vážne. A teraz je skleník pýchou Deny. Každý by mi rád pomáhal. Sú tu fantastickí ľudia. Keby som nemal na Zemi povinnosti, ostal by som tu navždy. Ale mám tam kadejaké účty.

V Nicovom hlase zazvonilo kovom, a Pavlyšovi sa dokonca zazdalo, že záhradník podrástol.

— No dobre, — pokračoval už celkom iným tónom. — Ako sa vám páči môj doslov? Nemá význam, aby som pred vami niečo zatajoval. Dúfam, že si nikto viac na Dene nekúpil túto knižku a moje tajomstvo ostane pred nimi navždy ukryté.

— Nestihol som ju prečítať, — priznal sa Pavlyš.

— A ja som vám knihu vzal. To je smola. Ale veď si ju ešte kúpite. Mali mi poslať autorský výtlačok. Zatiaľ neposlali. To je nehoráznosť.

Nic zaviedol Pavlyša do neveľkej izby na konci skleníka, kde mal pracovňu. Jednu stenu zaberali police s knihami a mikrofilmami. Pavlyšovi stačil jediný pohľad, aby pochopil, že všetky knihy majú nejaký vzťah k botanike alebo k histórii prvej polovice devätnásteho storočia. Akoby sa majiteľ knižnice doslova zmietal medzi týmito dvoma vášňami.

— Počkajte ma tu, — povedal Nic. — Hneď vás pohostím…

A zmizol, no cestou ešte zhodil nádobu so sadenicami.

Pavlyš ju zdvihol a podišiel k policiam. Na tretej polici zhora bolo osem exemplárov Mŕtvych duší — presne toho istého vydania, aké si Nic vypýtal od Pavlyša. Záhradník klamal. A klamal dosť nešikovne, veď koniec koncov ho nikto nenútil, aby jeho — Pavlyša — zaviedol do pracovne. Aby nepriviedol domáceho pána do trápnej situácie, odstúpil od políc a usadil sa v kresle chrbtom ku knihám. Roztvoril Mŕtve duše a začal v nich listovať, aby našiel miesto, kde sa začína Nicov doslov. Tu je to. Hneď za slovami „Koniec druhej časti“ sa začínal Nicov článok.

„Významná udalosť v histórii ruskej literatúry…“ — prečítal Pavlyš, ale tu sa zjavil záhradník s podnosom plným marhúľ a jabĺk.

— Jedzte, — ponúkol ho. — Sú sladké.

— Ďakujem.

— Ako vidím, čítate. Chvályhodné! Celkove ste na mňa urobili veľmi dobrý dojem. Dokonca mám chuť rozpovedať vám niektoré okolnosti zo svojho života. Ten, kto pozná to hlavné, má právo vedieť aj menej dôležité detaily.

— Veľmi ma to zaujíma, — povedal Pavlyš.

— Chápem, ste zvedavý. Čo tu robí profesor Nic? Už ste o mne počuli?

— Žiaľ, nie.

— Nič zvláštne. Necítim sa dotknutý. Ale musím vám povedať, že keď som sa pred odchodom zúčastnil na svetovom kongrese literárnych historikov, privítali ma v sále ováciami. Áno, ováciami. A odcestoval som sem. Mal som na výber. Ponúkali mi profesúru literatúry na Marťanskej univerzite. Pozývali ma viesť literárne kurzy na Ďalekých základniach. No ja som si vybral osud záhradníka. Nech len moji kolegovia krčia plecami. Rastliny vždy boli mojou láskou. Predovšetkým spravodlivosť. A potom rastliny. Chápete?

— Takmer, — povedal Pavlyš.

— Úplne ma nemôžu pochopiť ani tí najbližší ľudia. A my sa poznáme sotva hodinu.

— Takže vy ste sa vzdali literatúry? — spýtal sa Pavlyš.

— Áno. Odišiel som sem. Všetky ponuky Akadémie vied boli výrazom nespravodlivosti. Ja som sa rozhodol prekvapiť ich.

Profesor sa uchechtol. Potom sa spýtal:

— A čo hovoríte na Tentetnikova?

— Na koho?

— Tentetnikova. Predpokladáte na základe všetkého, čo nám je známe, že Uliňka pôjde za ním na Sibír?

— Tentetnikov? — zopakoval Pavlyš s pocitom, že chvíľami profesorovi vonkoncom nerozumie.

— Tak čítali ste Mŕtve duše, alebo nečítali?

— A… Tentetnikov? Akože, akože… — Pavlyš horúčkovito listoval v pamäti, kto je Tentetnikov. Sobakeviča si pamätal. Manilova si pamätal. Čičikova samozrejme takisto. Aj Korobočku s Pľuškinom. Ale Tentetnikova…

— Čítal som to tak dávno, — povedal previnilo. — Veľmi dávno. Ešte v škole. Tentetnikova si pamätám iba hmlisto.

— Tak, — povedal profesor, prebodávajúc Pavlyša zničujúcim pohľadom. — Samozrejme, v škole… dávno. Nemohli ste čítať o tom, ako Tentetnikova poslali do vyhnanstva na Sibír, mladý muž. Nemohli, lebo Gogoľ napísal túto kapitolu desať dní pred smrťou, a deväť dní pred skonom celý druhý diel Mŕtvych duší spálil. Tak.

— Samozrejme, — spomenul si Pavlyš. — Samozrejme. Prepáčte, profesor.

Teraz pochopil, koho mu profesor pripomína. Gogoľa. Nie takého elegantného, svetáckeho, aký stojí na Gogoľovom bulvári, ale toho smutného, naozajstného, čo sedí pri Suvorovovom bulvári. Áno, áno, prirodzene, Gogoľ spálil druhý diel. Bol na prahu smrti a dostal sa pod vplyv kňazov.

Pavlyš sa potešil, že ho pamäť predsa nesklamala:

— To značí, že druhý diel neexistuje?

— Nie, — odsekol Nic. — A teraz otvorte knihu. Pozrite obsah!

„Diel prvý, strana tri…“ čítal v obsahu. „Diel druhý“…

— Vy, — užasol Pavlyš. — Vy ste našli rukopis? A uverejnili ste ho?

— Tak dajako, — odvetil profesor. — Tak dajako.

— Ale ako sa vám to podarilo?

— Nuž čo, — povedal profesor, zahryznúc do zeleného, očividne kyslého jablka. — Môžem vám o tom porozprávať. Hlavná črta môjho charakteru je túžba po spravodlivosti…

Profesor sa zamyslel, veľmi svetlými, priezračnými očami hľadel priamo pred seba. Pavlyš ho nesúril.

— Vždy ma znepokojovali problémy historickej spravodlivosti, — pokračoval Nic. — A vždy ma poburovalo, keď na seba nechávala čakať. Historická spravodlivosť — a literatúra jej pôsobenie najväčšmi obnažuje — sa nie vždy stihne zjaviť na scéne, kým spadne opona. A ak sa zjaví, niekedy sa môže zdať, že už je nepotrebná. A v takých prípadoch je našou povinnosťou, povinnosťou potomkov, pomôcť jej. Možno prenasledovať a ničiť spisovateľa alebo básnika. Možno ho zabiť. Ale určite príde deň, keď jeho slová zvíťazia nad nepriateľmi. Je to zákon, axioma. Vedeli by sme niečo o kniežati Igorovi, jednom z najúbohejších kniežat vedľa takých gigantov, ako bol Andrej Bogoľubskij alebo Vladimír Monomach? Nie, nevedeli by sme. A pritom nie je vylúčené, že sa povýšené a pohŕdavo správal k úbohému perohryzovi — autorovi Slova o pluku Igorovom. Možno ho dal dokonca popraviť, ak sa vo svojej kniežacej pýche domnieval, že ho básnik skompromitoval. No ukazuje sa, že Slovo je pre nás oveľa dôležitejšie ako skutky a zmýšľanie kniežaťa. Že sa vlastne zachoval v histórii len vďaka Slovu. Na tomto príklade zároveň vidíme aj pôsobenie historickej spravodlivosti, aj hranice jej pôsobenia, pretože meno básnika nám nedarovala.

— Ale ja som počul… — začal Pavlyš.

— Presne tak, — profesor zdvihol ukazovák. — Chceli ste povedať, že historici nie sú dnes takí bezmocní voči času, ako to bolo pred sto rokmi. Že Ústav času plánuje expedíciu do dvanásteho storočia, aby sa dozvedel, kto napísal Slovo, a aby sa našiel jeho prvopis. Práve o tom chcem hovoriť. V tom je moja radosť aj tragédia. Radosť, že patrím k tým, čo môžu nielen hľadať, bádať, ale aj pomáhať historickej spravodlivosti. Tragédia je zase v tom, že dokonca ani v takejto situácii nie sme všemocní. D'Anthes zabil Puškina, a dožil sa staroby ako senátor a bohatý človek. Mimochodom tvrdí sa, že d'Anthésa pred smrťou mučilo svedomie. Ale nemal právo tak dlho žiť!

Profesorovi zabehlo a Pavlyš musel vstať a poriadne mu buchnúť po chrbte.

— Ďakujem. Nechajme d'Anthésa. Vezmime si iný príklad. Gogoľ sa na konci života dostáva pod ťaživý temný vplyv kňaza Matfeja. Ten ho presviedča, aby skoncoval s literatúrou, aby sa postil a stal mníchom. Matfej je obmedzený fanatik. Ale Gogoľova psychika je podlomená neúspechmi, tým, že sa sklamal v priateľoch. A tu sa Gogoľ — múdry človek, ktorému nie sú cudzie svetské radosti, veľký labužník — stáva askétom. Modlí sa, číta najprostoduchejšie životy svätých, cestuje do Jeruzalema. No jedného sa nemôže vzdať. Nemôže prestať písať. „Nepísať — to by pre mňa znamenalo to isté, ako nežiť,“ hovorí. Pokračuje v práci na Mŕtvych dušiach. A takmer dokončieva druhý diel. Ľudia, ktorým číta kapitoly z knihy — Ševyriov, Tolstoj, Smirnovová, Aksakov — tvrdia, že to boli geniálne strany. Zdalo by sa, že Gogoľ zvíťazí. Lenže napokon vyhráva otec Matfej. Po poslednej návšteve mu Gogoľ ponížene ďakuje, preklína sa pre tvrdé srdce. Deväť dní pred smrťou páli všetky svoje papiere, medzi nimi aj Mŕtve duše — plod dlhoročnej práce. Prestáva prijímať potravu, prestáva sa pohybovať. Zomiera, pretože sa podvolil otcovi Matfejovi, ale nevládal žiť bez literatúry. To je strašná tragédia. A viete, čo povedali po Gogoľovej smrti tí, čo viedli Matfejovu ruku? Metropolita Filaret si poplakal a vyhlásil, že bolo treba postupovať ináč: „Bolo ho treba presviedčať, že spasenie nie je v postení sa, ale v poslušnosti.“ Cítite to pokrytectvo?

Profesor zoskočil zo stoličky a Pavlyš ho musel podržať, aby sa v záchvate hnevu o niečo nebuchol.

— Sám to povedal: v poslušnosti. A čo urobil Gogoľ? Poslúchol. A viete, čo povedal o Gogoľovi biskup Kalužskij? „Bol to jednoducho krasorečník na scestí.“

Profesor dýchal zhlboka a rýchlo.

— Vrahovia vždy nachádzajú udivujúco podlé slová, — povedal napokon. — Dokonca sa zhovievavo znížia ku krokodílím slzám. Ale nepatrí im miesto v histórii!

— A ako sa vám podarilo nájsť rukopis? — spýtal sa Pavlyš, aby odviedol profesora od trpkých myšlienok.

— Ako? S rukopisom to nebolo zložité. Jednoducho sa mi vyplatila vlastná tvrdohlavosť. To je všetko. Nemôžeme vzkriesiť Puškina, pretože jeho smrť d'Anthésovou guľkou — to je historický fakt. Nemôžeme zachrániť Gogoľa. Ale musíme sa mstiť a trestať… Nie, čo to vravím. Dobre… áno, rukopis. Ak zhorel, nie je pre nás — keď môžeme cestovať v čase — jeho koniec definitívny. A tak som poctivo i nepoctivo získal súhlas na cestu do roku 1852, dostal som sa ta niekoľko dní pred spálením rukopisu. Sama cesta nebola ťažká. Ťažšie bolo pripraviť sa na ňu. Musel som sa celkom vžiť do toho obdobia. No a na mieste som uvidel, ako rukopis vyzerá, na noc som sa ho zmocnil a prefotografoval. Gogoľ spal. Aj jeho sluha, chlapec, ktorý ho odhováral od pálenia papierov, dojímavo opakujúc: „Prečo to robíte? Možno sa ešte zídu,“ spal. Nikto ma nevidel. A to je všetko. Výsledok je taký, že som tu.

— Ničomu nerozumiem, — povedal Pavlyš. — Veď ste vystupovali na kongrese, písali doslov. Prečo ste tu?

— Na vlastnú žiadosť, — vyhlásil profesor. — Ponúkli mi vybrať si medzi niekoľkými postmi mimo Zeme.

Pavlyš pochopil, že profesor čosi zamlčuje. Ale nehádal sa.

— Teraz nejde o to, — povedal profesor. — Rozpovedal som vám celú históriu, lebo potrebujem vaše porozumenie a vašu pomoc. Musím sa dostať na Zem.

— Lenže ako vám ja môžem pomôcť? Nastúpte na loď…

— Nie, nie, dal som slovo, bolo by to veľmi trápne… Máme približne rovnakú výšku. Požičajte mi vašu uniformu a dajte vaše doklady. A zatiaľ tu ostanete namiesto mňa. Tvárte sa, že ste chorý. Ľudia sú tu taktní, nebudú vás vyrušovať.

— Ale ba, — Pavlyš sa nezdržal úsmevu. Bol o hlavu vyšší ako profesor a dvakrát taký široký v pleciach. — Hneď vás spoznajú.

— Samozrejme, — vzdal sa profesor. — Aj ja si to myslím. Občas ma však pochytí taká nádej, že s mojou pomocou…

Nestihol dokončiť. Zazvonil videotelefón. Profesor ho zapol. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera.

— Je tam doktor Pavlyš? — spýtal sa. — Marianna povedala, že šiel k vám, profesor.

— Koľko ráz vám mám hovoriť, že nie som…

— Prepáčte, záhradník, — sotva znateľne sa usmial dispečer. — Ale dostali sme správu, že sa približuje loď. Neletí presne podľa cestovného poriadku. Takže radšej nech doktor Pavlyš čo najrýchlejšie príde na kozmodróm. Nevieme, ako dlho sa tu loď zdrží.

— Ďakujem vám, profesor, — povedal Pavlyš a zdvihol sa. — Teší ma, že som sa s vami zoznámil. Je to pre mňa veľká česť.

Profesor mávol rukou a bez slova sa obrátil.

Na kozmodróme bolo treba znova čakať. Dispečer zavolal Pavlyša predčasne. Loď meškala. Pavlyš sa vrátil do bufetu a podišiel k baru.

— Boli ste uňho v skleníku? — spýtala sa Marianna.

— Áno, — prikývol Pavlyš. — Dosiahol rozprávkové úspechy.

— Profesora si veľmi vážime, — povedala Marianna. — Urobil tak veľa… Videli ste jeho Mŕtve duše?

— Vy viete?

— Všetci to vedia. No ak o tom nechce hovoriť — má na to právo.

— Ale prečo ho poslali sem?

— Vtedy som sa nevyjadrila celkom presne. Ponúkli mu na výber niekoľko miest. S podmienkou, že odletí zo Zeme.

— Ale prečo?

— Porušil pravidlá cestovania v čase.

— A vari je to dôvod…?

— Všetci vedeli, že ak ostane na Zemi, nevydrží. A so svojou vynachádzavosťou a svojím umom sa určite dostane do minulosti.

— A čo také tam vyviedol?

— Našťastie nie veľa.

— Povedal mi, že prefotografoval druhý diel.

— Za to ho nikto nemienil trestať. Ale on ešte vyhľadal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Nemyslite si, aj keď vyzerá taký chudučký, je svalnatý a šikovný. Ako Suvorov.

— Dobre urobil, — nezdržal sa Pavlyš.

— Nikto sa s vami neháda. Ale veď to sa nedá — odchádzať do vlastnej minulosti a robiť tam poriadky. Dokonca ani kvôli spravodlivosti.

— Otec Matfej o tom nikomu nerozprával?

— Nikomu. A toto by sa profesorovi ešte bolo prepieklo. Ale viete, ako ho chytili? Ako hulánsky dôstojník sa dostal k d'Anthésovi, urazil ho a vyzval na súboj. Rozumiete, čo tu hrozilo? A tak bolo treba profesora urýchlene odpraviť čím ďalej od Zeme.

— Ani d'Anthés o tom nikomu nerozprával?

— Nie, no po odcestovaní profesora do devätnásteho storočia vyšlo najavo, že si v historickom múzeu zaobstaral súbojovú pištoľ a cvičil sa v streľbe. Vtedy vzniklo to strašné podozrenie…

— Doktor Pavlyš, — ozval sa mechanickým hlasom reproduktor. — Nech sa páči do dispečingu.

— Do videnia! — lúčila sa Marianna. — Príďte k nám zas. Pohostíme vás krásnymi paradajkami!