Zakon pre draka

24

— Teraz sa ešte viac odlišuješ od Sergeja Andrejeviča, — povedala Ninočka. — Máš v sebe moju krv.

— Ďakujem, — povedal Ivan. Sedeli na lavičke v zimnej záhrade ústavu. — Hoci niekedy sa mi aj zažiadalo, aby ma nezachránili.

— Mal si také bolesti?

— Nie.

Odmlčali sa. Ivan pouťahoval skrutky, aby nespadli z lavičky, a vytiahol cigarety.

— Prečo ti len dovolil fajčiť?

— Akiste preto, lebo sám fajčí, — povedal Ivan. — V mojom vedomí je zafixovaná pamäť o fajčení, a s tým sa nedá nič robiť…

— No, dobre, len si fajči, — zhovievavo privolila Ninočka. — To znamená, že si zdedil jeho zlozvyky.

— A čo ti povedali doma? — spýtal sa zrazu Ivan.

— Matka mi povedala, že to od teba nečakala. Že si sa vraj stále staral iba o seba.

— To nie je pravda, — urazil sa Ivan za Rževského. — Vie predsa, že to nie je pravda…

— Ivan, a prečo si tam vlastne bežal? Ja ťa chápem, no ja by som sa bola bála. Všetci hovoria, že rozumnejšie by bolo bývalo zavolať havárku.

— Samozrejme, rozumnejšie. No veď ja som tiež len pokusné zviera. A svojim treba pomôcť…

— Netáraj, — zahriakla ho Ninočka. — Nikto sa teraz k tebe tak nespráva. Aspoň nie tí, čo ti dali krv.

— A potom… Na vine je Sergej. Zmocnil sa ma pocit, že je to môj ústav, moji psi… bez neho by som ani nebol našiel cestu do suterénu.

— Zaujímavé, — povedala Ninočka. — Ty si sa obaril na miesto neho, a on si doma pokojne spal.