Zakon pre draka

4

Raketa pristála. Chrbát sa opäť zaboril do kresla. Pavlyš nahmatal na hrudi pracku. Leskin natiahol ruku v špinavej rukavici, aby mu pomohol. Pilot Jim už vstal a zakryl riadiaci pult.

— Vítam vás, — povedal. — Našťastie mrholí…

Pavlyš sa pri ňom cítil ako piadimužík.

Leskin vzal Pavlyšovu tašku.

— Nemusíte sa ponáhľať, — povedal. — Čakajú nás.

Ktosi zaklopal na dvere. Trikrát. Jim odišiel dozadu otvoriť príklop nákladového priestoru. Leskin povedal:

— Poďte.

Pavlyš prekročil prah, Leskin ho chytil za lakeť a nástojčivo, akoby mu chcel oznámiť voľačo tajné, ťahal ho k planétochodu, čo stál na tri kroky od rakety. Otvor na planétochode bol dokorán, pred ním stál chlapec, špinavý ako tí dvaja, hľadel na oblohu a Pavlyša si vôbec nevšímal. Jim vyťahoval kontejner. Pavlyš mu chcel pomôcť, ale tu sa to nepatrilo. Leskin ho vsotil do planétochodu, zvyčajného expedičného vozidla, pohodlného ako dom. Pavlyš dokonca pozrel na druhý hák pri otvore, kde vlani na Burane zvyčajne visela jeho kamera.

Jim s chlapcom horko-ťažko vtláčali do otvoru masívny kontajner. Ponáhľali sa. Leskin si sadol k otvorenému vrchnému príklopu, hľadel von a mlčal.

Keď preniesli náklad, mladý vodič sa obrátil k Pavlyšovi a povedal pekným hlbokým hlasom:

— Vítam vás, doktor. Volám sa malá Taťjana.

Pavlyš sa predstavil a len tak-tak sa ovládol, aby nepovedal, že takú špinavú ženskú tvár ešte nevidel.

Malá Taťjana si sebavedome sadla na miesto vodiča a vyrazila tak, že Pavlyš skoro vletel hlavou do háku. Planétochod nadskakoval na výmoľoch. Ešte tu nestihli vybudovať cestu. O niekoľko minút planétochod začal vystupovať nahor, namáhavo liezol do prudkého svahu, potom sa konečne ocitli na rovnom vrchole pahorku.