Zakon pre draka

1

Za tie dlhé roky si Sergej Andrejevič Rževskij už prestal všímať budovu ústavu a domy okolo. No teraz v pondelok preňho auto neprišlo, nuž šiel do roboty autobusom a cestou videl, že začali búrať skupinu barakov, ktorá sa tiahla od autobusovej zastávky až k ústavu.

Túto kolóniu postavili v tridsiatych rokoch, čiže má už päťdesiat rokov. Medzi jednoposchodovými žltými barakmi vyrástli vysoké topole. To, že tu búrajú, si Sergej Andrejevič uvedomil až vtedy, keď namiesto prvého baraka zazrel medzi stromami voľné priestranstvo a za ním, ako v ráme, z ktorého vyberú obraz, sa tiahla ešte nezastavaná pustatina až po samý horizont, kde sa črtali svetlé budovy nového sídliska.

Pri ďalšom baraku stál bager so železnou guľou namiesto rýpadla. Zo strechy strhli krytinu a nahádzali ju vedľa na kopu. Trčali z nej tmavozelené listy plechu.

Pri treťom dome sa Rževskij zastavil. Kedysi tu pol roka býval. Bolo to vtedy, keď mal ísť robiť do ústavu. Mal prenajatú izbu na prvom poschodí.

Dom bol prázdny, brána odchýlená, len vojsť, no Sergej Andrejevič zahnal chvíľkový popud nazrieť do tej izby, pristúpiť k oknu, čo vedie na ulicu, a postáť si pri ňom, ako stával a čakal voľakedy.

Rževskij sa pozrel na hodinky, akoby hľadal dôvod, prečo sa tu dlhšie nemôže zdržať. Bolo deväť hodín desať minút. Prešiel ešte takých sto metrov a uvidel budovu ústavu, sivú trojposchodovú s veľkými štvorcovými oknami a neúmerne malými dverami. Keď ju stavali, Moskva sa ešte nerozrástla do týchto končín. No neskôr spolu s barakovou kolóniou tvorila akoby zátoku medzi vysokými brehmi novostavieb.

Rževskij sa zahľadel na opadávajúcu omietku na poschodí a pomyslel si, že už volá po oprave. Hneď si dá zavolať Aleviča. Že mu samému už nie je hanba!