Zakon pre draka

12

Jim pripevnil príves so zvyškami draka za planétochod a vyviezli ich dolu do jamy na odpadky. Ďalšie draky sa neukazovali. Jemne a husto pršalo, a draky nemajú rady také počasie.

Potom planétochod zamieril dolu k rieke, kde Jim ako geológ už dávno chcel prezrieť denudácie, ale doposiaľ na to nenašiel čas.

Pavlyš sedel vedľa malej Taťjany, ktorá riadila stroj.

— Je tu veľa zvierat? — spýtal sa.

— Málo, — odvetila. Zahryzla si do spodnej pery a tmavá kučera jej skĺzla na obväz. Pavlyš si pomyslel, že vyzerá ako malý kovboj, ktorému sa na ródeu ušiel mimoriadne divoký mustang.

Nízke brehy potoka zarastené kríkmi a pichľavou trávou boli čoraz strmšie, potok napínajúci sa z prameňov a dažďovou vodou sa menil na ozajstnú rieku. Podľa pásu hnilej trávy a úlomkov vetiev sa dalo uhádnuť, ako vysoko vystúpila voda v čase záplav. Planétochod sa prehupol cez mohutný vyvalený kmeň a zastal pri nevysokom usušte, kde rieka podmyla úpätie pahorku.

Prvý vystúpil Jim. Chvíľu sa zdržal pri otvore a hľadel na oblohu.

— Porobím si, čo treba, — povedal. — Keď chcete, prejdite sa po okolí. Len buďte opatrní.

Pavlyš s Taňou prešli niekoľko metrov dolu po prúde a zastali nad priezračnou bystrinou, kde sa hral modrý rybí drobizg.

— Sú tu komáre?

— Neviem, — povedala Taťjana a zdvihla si kapucňu, pretože dážď nečakane zosilnel, až kvapky bubnovali po hladine a vytvárali bubliny.

Pavlyš zbadal na zemi chumáč bielej srsti. Zodvihol ho.

— Vraveli ste, že tu je málo zveri…

— To je zo svišťa. — Taťjana podišla bližšie. — Najprv som si myslela, že ste snob. Prepáčte, zavše priletia takí príslušníci Diaľkových liniek. Všetko sa na nich ligoce ako na stredovekých generáloch. Hľadia na nás, obyčajných smrteľníkov, pohŕdavo: Ach, akí ste špinaví a neupravení, akí nezaujímaví!

— Zmenili ste svoju mienku k lepšiemu?

— Toho draka ste krásne rozporcovali. Akoby ste celý život nič iné nerobili.

V rozhovore prešli ďalej k lesu. Spredu, z čistiny začul Pavlyš akési čudné zvuky. Chytil Táňu za ruku, tá o okamih neskôr pochopila, o čo ide, a zmeravela.

Sponad kríkov sa čistina zdala prázdna, bez života. Šuchot a mľaskanie doliehalo zdola. Opatrne sa ta priblížili.

Dva neveľké vtáky sa bili nad sčasti ohlodanou kostrou akéhosi veľkého zvieraťa. Obrovská stonožka si ich vonkoncom nevšímala, vhrýzala sa do lebky a nôžkami zhadzovala biele chumáčiky srsti.

— Taťjana! Pavlyš! — volal Jim. — Kde ste sa podeli?

— Poďme, — povedala Taťjana. — To bol iba svišť.

— Svišť? Nazdával som sa, že sú malé.

— Sú veľké, ale neškodné. Zavše ich stretáme v lese.

Jim stál pri planétochode. Prestalo pršať.

— Rýchlo! — kričal. — Priletel drak!

Pavlyš pozrel nahor. Až pod samými oblakmi krúžil drak. Posotil Taťjanu, aby prvá vliezla do planétochodu. Keď zatváral príklop, ešte raz pozrel hore. Drak stále krúžil nad nimi, na pohľad pokojný a neškodný.