Zakon pre draka

2

Chodba bola už prázdna, všetci sa už rozišli po oddeleniach a laboratóriách. V úzkej predsieni pred Rževského kanceláriou tiež nikto nebol. Na sekretárkinom stole bol lístok:

„S. A.! Som na závodnom výbore. Hodnotíme pioniersky tábor. Lena.“

Vedľa leží niekoľko úradných obálok — pozvánky. Nové číslo anglického časopisu. Autoreferát z Leningradu.

Rževskij mal odrazu náladu pod psa. Hľadal dôvod, nechcel si priznať, že na vine sú baraky. Čože to vlastne chcel urobiť? Predvolať Aleviča? Nie, najprv by si mal prezrieť poštu…

Za odchýlenými dverami v kancelárii začul šramot. Potom slabé vrzgnutie. Niekto otváral strednú zásuvku jeho písacieho stola. To mu ešte chýbalo!

Rževskij práve chcel vykročiť ku kancelárii, no zrazu sa zastavil. Premkol ho strach.

Ten strach bol iracionálny. Riaditeľ ústavu sa bál vojsť do vlastnej kancelárie. Rževskij stál a načúval. Hrozne si želal, aby odtiaľ vyšla Léna a povedala: „Trocha som vám na stole upratala.“ No v kancelárii bolo tma, závesy zatiahnuté. Léna by ich určite bola roztiahla.

— Je tu niekto? — spýtal sa Rževskij vo dverách. Hlas mu zlyhal. Musel si odkašlať.

No tomu, čo sa ukrýval v prítmí, sa akosi nechcelo odpovedať. Mlčal, nehýbal sa.

Musí vojsť a rozsvietiť. No zažať v kancelárii nie je také jednoduché. Treba urobiť také dva kroky, aby sa človek dostal k vypínaču na stene vpravo. Od dvier sa nedá dočiahnuť. Na kieho čerta tam zavesili také tmavé závesy? Vari sa tu bude premietať, či čo?

V kancelárii nebolo celkom tma. Oči rozoznali stôl v tváre T. Skrine pri stenách… Rževskij vstúpil do miestnosti a pritískajúc sa chrbtom k stene, približoval sa k vypínaču. Už-už sa ho dotýkal, keď vtom za stolom zbadal tmavú postavu. Zazdalo sa mu, že telo nemá tvár. Vlastne tvár bola čierna, a takisto aj telo a ruky… Tmavá hlava sa pohla, sledujúc Rževského. Vo svetle vnikajúcom dverami sa zaligotali malé očká.

A zrazu mohutné tmavé telo vyletelo, akoby ho vymrštila pružina, a vrhlo sa k Rževskému.

Sotva si mal čas uvedomiť, že telo mieri k dverám. Aj on sa k nim teda vrhol.

Bol pri dverách vo chvíli, keď sa tam dovalila aj čierna masa. Odletel nabok, udrel sa o stôl, svet sa mu zakrútil pred očami, prepadal sa do priepasti… Na niekoľko sekúnd stratil vedomie. Prebral sa na bolesti v chrbte a nohe.

Na strašný nárek a vresk na chodbe.

Na dupot. Krik.

Uvedomil si, že sedí na dlážke a chrbtom sa opiera o sekretárkin stôl.