Zakon pre draka

7

Rževskij skončil svoj výklad. Všetci naňho hľadeli. Šestnásť ľudí oprávnených povedať „áno“. Alebo neodsúhlasiť peniaze. Prípadne zastaviť výskum. Ostapenko je presvedčený, že všetko dobre dopadne. Z okna kancelárie sa núka prekrásny výhľad. Rieka Moskva, mostík na Leninských horách, štadión. Večerné slnko zláti plešiny a striebristé páperie nad ušami. Prečo všetci mlčia? Ostapenko zaklepal ceruzkou na stôl.

— Sú nejaké otázky? — spýtal sa.

— A čo naši kolegovia? — vyzvedal statný muž v pestrofarebnej viazanke. Div sa nepoondial kvôli tej viazanke, všetko ostatné bolo na ňom vedľajšie. — Čo robia v Štátoch?

Rževskij opäť vstal. Bola to otázka k veci.

— Predpokladáme, — povedal, — že Japonci sú veľmi blízko k úspechu. S Američanmi je to komplikovanejšie. V minulom roku uverejnili výsledky — so psami im to vyšlo.

— Jackson? — spýtal sa Semanskij z druhého konca stola.

— Jackson a Chajjez, — spresnil Rževskij. Opäť zavládlo ticho.

— Jasné, — povedal muž v pestrej viazanke. Ako to, že ho Rževskij predtým nikdy nevidel. — Teda, čo nás čaká?

— Dnes sa dá ťažko dosiahnuť, aby celý vývoj v biológii bol monopolom jednej krajiny. Všetci postupujeme paralelne.

— Priateľko, — ozvalo sa zboku. Rževskij sa otočil, ale hneď nezistil, kto to hovorí, slnko ho oslepilo. Bol to piskľavý starecký hlas. — Vy teda mienite nahradiť pánaboha?

Aha, to je Čelovekov, bývalý riaditeľ výskumného ústavu. Veľký konzultant a významná osobnosť na doktorských banketoch.

— Ak nám uvoľnia prostriedky, pousilujeme sa, aby sme kolektívne odviedli božiu robotu.

Takýchto otázok sa nebál.

— Výborne, — povedal Čelovekov. — A koľkože nás bude stáť ten váš homunkulus?

— Rževskij nás už o tom informoval, — povedal Ostapenko. — Hoci sa samozrejme do tej sumy nevmestí.

— Myslíte si, že Pentagón zatajil údaje? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nič si nemyslím, — povedal Rževskij. — Hoci som presvedčený, že robiť ľudí klasickou metódou je lacnejšie.

Ktosi sa zasmial.

— Perspektívy sú lákavé, — povedal tajomník Oddelenia.

— Zatiaľ perspektívy. Raz sa to naučíme robiť vo veľkom.

— Nemyslím, že to bude v blízkej budúcnosti, — povedal Rževskij.

— Prvá atómová bomba bola tiež drahá, — poznamenal Sidorov. Sidorov bol proti Rževského koncepcii. Jeho firma sa tiež zaoberala podobnými problémami, no pokiaľ Sergej vedel, dostali sa do slepej uličky. — Znepokojuje ma čosi iné — neodôvodnené riziko. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. A hoci literárne analógie by sa mohli zdať povrchné, ja by som šiel aj ďalej — Frankensteinova obluda. Kde je záruka, že nesplodíte debila? Monštrum?

— Metóda je overená, — povedal Rževskij.

— Ja som vám neskákal do reči, Sergej Andrejevič. Medzi pokusmi na zvieratách a experimentmi s ľuďmi je obrovská priepasť a každý z nás to veľmi dobre vie.

— Čo navrhujete? — spýtal sa Ostapenko.

— Vytvoriť komisiu, autoritatívnu, ktorá by sa oboznámila s výsledkami prác ústavu…

— V januári som už viedol takú komisiu, — povedal Semanskij.

— Vtedy sa však neriešila otázka pokusov s človekom.

— Riešila. V konečnom dôsledku to bol vlastne jej cieľ.

— Pokladajte ma za skeptika.

— A keď to Američania vskutku urobia? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nech ich čert vezme, — nechal sa uniesť Sidorov. — Máte strach, že aj tam sú… nepredvídaví ľudia, ktorým by sa zachcelo len tak vyhodiť niekoľko miliónov dolárov na úbohú napodobeninu človeka?

„Už je to tu,“ pomyslel si Rževskij.

— Ja som pochopil, — zapojil sa do diskusie Ajrapeťan, vyslovujúc každé slovo s dôrazom, akoby ho balil do šušťavého papiera, — profesora Rževského inak. Zdá sa mi, že najzaujímavejší aspekt jeho práce tkvie v čomsi celkom inom.

Ostapenko prikývol. Rževskij si spomenul, že s Ajrapeťanom o tom už diskutoval.

— Klonovanie už dávno nie je tajomstvom, — povedal Ajrapeťan. — Robili sa pokusy a robia sa aj dnes…

— No vypestovať v banke dospelého človeka, naraz… — povedal Čelovekov.

— Ani to už nie je novinka, — povedal Sidorov.

— Veru nie je, — súhlasil Ajrapeťan. — Podarilo sa to.

Malo to však jeden háčik. Jedinec vypestovaný in vitro bol maugli.

Ostapenko opäť prikývol.

— Maugli? — chlap v pestrej viazanke sa zamračil.

— V dejinách ľudstva, — začal svoj výklad sťa učiteľ Ajrapeťan, — sa stávali prípady, že zvieratá ukradli deti a potom ich vychovávali. Ak sa dieťa aj našlo, človekom sa už nikdy nestalo, bolo menejcenné. Sme spoločenské živočíchy. Dospelý jedinec vypestovaný in vitro je batoľa. Jeho mozog je prázdny. Učiť ho je neskoro.

— Veď práve, — povedal Sidorov. — A niet dôkazov…

— Prepáčte, — skočil mu do reči Ajrapeťan. — Dokončím myšlienku. Úspechy Sergeja Andrejeviča a jeho kolegov spočívajú v tom, že sú schopní odovzdať klonu pamäť genetického otca. Preto sme sa tu vlastne zišli.

„Veď o tom sa už hovorilo,“ pomyslel si Rževskij. „No v mozgu akiste existujú akési dvierka, či riečica, cez ktorú uniká to najhlavnejšie.“

— Potvrďte to, Sergej Andrejevič, — vyzval ho Ajrapeťan.

Rževskij vstal. Rieka bola zlatistá. Plavil sa po nej malý ružový propeler.

— Pokusy na zvieratách nám potvrdili, — povedal Rževskij, — že nový jedinec dedí po darcovi nielen jeho fyzické vlastnosti, ale aj jeho pamäť a životnú skúsenosť.

— Od akého dáta? — spýtal sa Čelovekov.

— Od momentu, keď sa extrahuje bunka z darcovho organizmu.

— Konkrétnejšie, — nástojil Ostapenko.

— Jedinca pestujeme až do chvíle, kým sa nedovŕši proces fyzického vývinu organizmu. U človeka je to takých dvadsať rokov. Ak má napríklad darca päťdesiat rokov, tak všetky jeho vedomosti, životné skúsenosti, ktoré získal za tie roky, prechádzajú na jeho „syna“. Myslel som si, že je to jasné z mojej prednášky.

— Je to jasné, — povedal Semanskij. — Jasné, lenže málo pravdepodobné.

— Nič tu nie je nepravdepodobné, — oponoval Ajrapeťan.

— Všetky zvieratá bez výnimky, ktoré sa vypestovali podľa našej metódy, — povedal Rževskij, — zdedili pamäť po svojich darcoch. Mimochodom, pred tromi dňami prišiel do mojej kancelárie šimpanz, ktorý sa „narodil“ pred dvoma týždňami. Nielenže vedel, ako má otvoriť zámku na klietke, ale „pamätal“ si aj cestu po ústave, trafil do mojej kancelárie, ba ten naničhodník dokonca vedel, kde mám v písacom stole cukríky. Vlastne nevedel to on, ale jeho genetický otec.

— Nič nezdemoloval? — spýtal sa Sidorov.

„Istotne má svojho človeka v mojom ústave,“ pomyslel si Rževskij. „Hlásili mu, ako som sa blamoval.“

— Nie, nič, — odvetil. — No na smrť som sa vyľakal, to je pravda. Vojdem do kancelárie a hútam, ktože to sedí za mojím stolom?

Ostapenko zaklopal ceruzkou po stole, zdržiavajúc smiech.

— Ak si váš homunkulus zaumieni prechádzať sa po ústave, vôbec sa to nemusí skončiť iba takto žartovne.

— Verím, že sa s ním budem vedieť dohodnúť, — povedal Rževskij.

— Niet záruky, — nástojil Sidorov, — že homunkulus bude mať ľudský rozum. Normálny.

— So zvieratami zatiaľ bolo všetko normálne.

— Dajte pokoj! — zvolal Čelovekov. Špicatý ohryzok mu behal pod mľandravou pokožkou. — Tu sa nám predkladá nový krok v evolúcii človeka, a my sa hádame o hlúposti. Vari nechápete, že v prípade úspechu sa ľudstvo stane nesmrteľným? Všetci sa môžeme stať nesmrteľnými, ja, vy, hocikto… Individuálna smrť, smrť tela nebude smrťou ducha, smrťou mysle, smrťou osobnosti! Ak bude treba, venujem vám, Rževskij, svoj dôchodok. Nežartujem, neusmievajte sa.

Rževskij už dlho poznal Čelovekova, hoci nie príliš blízko. A poznal aj jeho dvoch synov — Čelovekov ich postrkal do ústavov, ochraňoval ich a bránil týchto starých trubirohov pred damoklovým mečom a hromami-bleskami.

— Ďakujem, — povedal Rževskij bez úškrnu.

— Po celý život som zbieral vedomosti ako skúpy rytier, prepínal lebku faktami a teóriami, pozorovaniami a pochybnými hypotézami. A vedel som, že moja smrť to všetko premení na prach, zničí túto veľkú a zmätenú zbierku, ku ktorej som ani nespravil súpis… — Čelovekov si poklepal zahnutým prstom po sluche. — A teraz prišiel niekto, možno šarlatán, ktorý hlása, že kľúče od mojej schránky môže dostať niekto iný, kto pôjde ďalej, keď ja sa už zastavím. Nie ste šarlatán, Rževskij?

— Nikto ma ešte z toho neobvinil, — povedal Rževskij a všimol si, že Sidorovove pery sa pohli, ale napokon nič nepovedal. Sidorov mu neveril, no už chápal, že tí starci, čo sa zišli v tejto kancelárii, odsúhlasia pre Rževského trinásť miliónov a ešte milión vo valutách.

„Som šarlatán?“ premýšľal Rževskij. „A čo keď sa to, čo sa podarilo so psami a šimpanzmi, neosvedčí na človeku? No dobre, ak sa to nepodarí mne, podarí sa to niekomu inému, neskôr.“

— Neponúkam vám svoju bunku, — povedal Čelovekov, — najmä nie teraz, keď vlastne všetko závisí od prvého pokusu. Od prvého homo futuris. Môj mozog je už riadne rozleptaný sklerózou. Škoda, že ste to nenavrhovali tak pred desiatimi rokmi. Bol by som trval na tom, aby ste mi spravili syna. Naša spolupráca by bola skvelá…

— Mimochodom, — povedal Semanskij, keď sa masívne, ťarbavé Čelovekovovo telo unavene zvalilo do kresla, — premýšľali ste o prvom darcovi?

— Áno, — odvetil Rževskij. — Ja dám bunku.

— Prečo? — vykríkol zrazu muž v krikľavej viazanke. — Aké máte na to dôvody? Túto otázku treba riešiť na inom fóre.

— Netreba ju riešiť, — povedal Ajrapeťan. — Podľa mňa je všetko jasné. Kto by mohol lepšie ako sám výskumník skúmať seba samého… ako dvadsaťročného?