Zakon pre draka

29

Ninočka bola u Ivana, skúšal ju z chémie — čo nevidieť bude po zime a je najvyšší čas myslieť na to, ako sa dostať na inštitút. Potom vysvitlo, že Ivanovi došli cigarety, a Ninočka povedala, že po ne zabehne. Ivan vstal.

— Ani mne nezaškodí nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Vonku bola suchá, nie príliš tuhá zima, sneh zvonivo a akosi veselo vržďal pod nohami.

— Ani sme si nezalyžovali, — povedal Ivan. — Zima sa už pomaly končí a my sme…

— Donesiem z domu lyže, — povedala Ninočka. — Dobrých desať rokov nimi nik nehýbal.

Baraky už zbúrali. V zime, keď sú stromy holé, voľné priestranstvo medzi nimi až tak neživá prázdnotou, diery po domoch nie sú také nápadné.

— Vieš o tom, že tu kedysi býval? — spýtal sa Ivan.

— Áno, veľmi dávno.

— V treťom baraku od kraja. Škoda, že som tam nestihol zájsť.

— Prečo? Veď sa so Rževským iba hádaš. Niekedy je to až smiešne.

— Ešte mi nie je všetko jasné. A to ma trápi.

— Ach, či si ty len skromný človek! — povedala Ninočka. — Zažiadalo sa ti všetkému rozumieť. Ja som už prišla na to, že je ľahšie žiť, ak nie je všetko jasné. Je to zaujímavejšie, keď ešte existujú nejaké tie tajomstvá! Predtým aj ty si bol samá záhada, a teraz si…

— Čo som teraz?

— Pracovník ústavu.

— So mnou nie je radno sa priateliť, — uškrnul sa Ivan. — Som potenciálne nebezpečný tvor. Všetko neznáme je zároveň aj nebezpečné. Ale zajtra mi má vypršať lehota?

— To nie je pravda. Nevyprší, — povedala Nina. — Celá komisia ťa tento týždeň rozpitvávala.

Ninočka pobehla a šmykla sa na zľadovatenom páse na chodníku. Ivan zaváhal a vrhol sa vzápätí za ňou. Často váhal, kým sa do dačoho pustil, čo úplne zodpovedalo jeho dvadsaťročnému telu. Akoby sa Rževskij, ktorý v ňom prebýval, bál šmýkať po ľadových plochách a zostarnutými kosťami a svalmi zvažoval prekážky.

Vošli do obchodu pri autobusovej zastávke. Ivan si kúpil škatuľku cigariet. No tridsať kopejok mu nestačilo, Ninočka mu doložila.

Podľa dohovoru s akadémiou mali Ivana od prvého prijať do ústavu za laboranta — predsa mladý, zdravý chlapec nebude vysedávať ako pokusný králik. Napokon mohol by dokonca byť aj vedúcim laboratória. No Rževskij aj Ivan chápali, že takú láskavosť im akadémia nepreukáže. Ivan ostal i naďalej iba pokusným exemplárom a v správaní múdrych členov poslednej komisie vycítil dokonca akúsi nerozhodnosť a napätie. No už sa prestal kvôli tomu urážať.

— Hovor ďalej, — povedala Ninočka, keď vyšli z obchodu a vracali sa k ústavu.

— Elza ich zoznámila. Sergej býval v internáte a Liza v jednej izbe s mamou, bratom, no a s Kaťou.

Kaťa — to je jej dcéra od toho herca. Ten herec mal rodinu, ku ktorej sa potom vrátil.

— Koľko malo to dievčatko rokov?

— Kaťa? Podľa mňa také tri. Bola celkom maličká. Liza a Sergej sa do seba zaľúbili.

Ninočka zrazu začala žiarliť na Ivana kvôli tej dávnej Lize, čo bolo nezmyselné, ale veď Ivan sa pamätal, ako ju bozkával. Hádam, keby radšej o nej ani nerozprával, no zastaviť ho už nemožno…

— A potom… Pokým bola Liza chudobnou a ľahkomyseľnou priateľkou, tvoja mama sa o ňu starala a zbožňovala ju. Ach, tie spovede v Elzinej kuchyni!

— Počkaj! — povedala Ninočka zamračene. — To si ty a ani Rževskij ešte nemôžete pamätať…

— Nám… teda jemu to rozprávali. A moja pamäť je pred Rževského pamäťou vo výhode — ja sa vždy môžem spamätať a povedať si: To nie je moja láska! To nie je moja bolesť! Ty, otec, sa môžeš mýliť, lebo sa to týka priamo teba. Ja toho vidím viac, lebo pozorujem. A zvažujem.

Ivan sa rozbehol, prvý sa poklzal po ľadovom páse, vrátil sa, natiahol ruku k Ninočke, ale ona sa nešmykla, iba prebehla povedľa.

— Rozprávaj, — povedala. — Čo bolo ďalej? A pridržiavajte sa faktov, ako hovorieval komisár Maigret.

— On a Liza si prenajali izbu v jednom z tých barakov, kúpili si pričňu, zhlobili postieľku pre Kaťu a začali spolu žiť. Mali sa radi… A zrazu sa v spomienkach objavujú štrbiny.

— Prečo?!

— Myslím si, že náš drahý Sergej Andrejevič precenil svoje sily a svoju lásku, ale k tomu sa ani sám sebe nemôže priznať.

— Prestal ju mať rád?!

— To je oveľa zložitejšie. Po prvé, pretrhlo sa priateľské puto…

— Prečo?

— Len sa predstav na maminom mieste. Máš mladšiu priateľku, ľahkomyseľnú a ešte k tomu s malým dieťatkom na rukách, ďalej tu je talentovaný Rževskij a priemerný Viktor… A zrazu vysvitá, že Rževskij má celkom vážne úmysly žiť s Lizou a oženiť sa s ňou… Tu tvoja mama, prepáč, znenávidela Lizu, vyvrhla zo svojho srdca túto zradkyňu…

— To nie je pravda!

— Nedávno som sa rozprával s tvojou mamou. Chcela zistiť, či si ešte pamätám jeden náš rozhovor o Lize.

— Dúfala, že si zabudol?!

— No ja si ho pamätám. Lepšie ako Rževskij.

Vošli do ústavu, na chodbe stretli Gurinovú, ktorá viedla za ruku šimpanza Leva, a ten, keď spoznal Ivana, zmraštil papuľu.

V laboratóriu ostala Ninočka v prednej miestnosti. Ivan, ktorému bolo akosi trápne, že kadečo navravel, sa pobral do svojej izby.

No o takých päť minút Ninočka vtrhla k nemu.

— Prečo si mi neporozprával, ako sa to skončilo? Ľutuješ ma?

— To nie.

— Tak hovor!

— Dobre teda. Nadišiel čas, keď mal robiť ašpirantúru. S Lizou už žili spolu viac ako pol roka. Rževskij stával na mlieko pre Kaťušku a pracoval po nociach, keď už dieťa spalo. Liza varila, prala a bola šťastná, lebo vôbec nepozorovala, že Rževskij je na smrť vyčerpaný — posledný ročník, diplomovka, a on bol iba chlapec, na ktorého sa zvalili starosti o rodinu.

Ninočka prikývla. Vytiahla zo škatuľky cigaretu, chcela si zapáliť, no Ivan jej ju zobral.

— Rževskij bol vyčerpaný. Už mu nechutila polievka, ktorú Liza varila bez mäsa, lebo na mäso nemali peňazí. Liza cez deň pracovala v závode — bez toho by neboli vyžili, a tak Rževskij každý druhý deň zostával s dievčatkom sám, no a vtedy nemohol pracovať. Začiatkom päťdesiatych rokov bolo veľmi ťažké umiestniť dieťa v jasliach. Rževskij veľmi túžil zostať sám — bez Lizy, bez Kate, bez ľudí. Cítil sa ako jaskynný človek, pre ktorého sa život skončil prv, ako sa začal. A z neho už nikdy nebude vedec. K Lize sa správal podráždene, krivdil jej.

— Chápem ho, — povedala Ninočka. — Liza predsa tiež musela vidieť, kam ho dohnala.

— Čerta chápeš, — povedal Ivan. — Čo mohla Liza ešte robiť? Starala sa, aby Kaťa neplakala, keď otec Serioža pracoval. A dúfala, že sa Serioža dostane na ašpirantúru, dajú im byt v ústave a všetko sa napraví. Sergej sa náhodou stretol s tvojou mamou, no Lize o tom nepovedal. Elza ho opantala súcitom, ona ho vraj chápe!

— Mohlo by to byť bez komentára? — spýtala sa Ninočka.

— Dobre teda. Potom v jeden prekrásny deň tvoj drahý Rževskij oznámil Lize, že mu ona a Kaťa zničili život.

— Len tak z ničoho nič?

— Nie, povedali mu, že jeho morálny profil, teda spolužitie s Lizou, mu hatí cestu k ašpirantúre. Vtedy sa totiž také vzťahy veľmi odsudzovali. Liza ešte nebola rozvedená s tým hercom.

— Ktože mu to o tej ašpirantúre povedal? Vari sa sám dovtípil?

— Na tom nezáleží.

— Záleží. Moja mama, pravda?

Ninočka už bola o tom presvedčená, a preto vystúpila tak agresívne — bola pripravená brániť Elzu.

— Nie, — odvetil Ivan, nepozrúc sa jej do očí.

Predtým o tom nerozmýšľal, no zrazu si spomenul. Elza mu to nepovedala. Viktor bol v tom čase na praxi v ústave, všetkých poznal, bol v závodnom výbore, mal na starosti aj spoločnú pokladnicu. Fajčili na chodbe pri okne, Viktor hľadel smutne a nahlas uvažoval: „Na riaditeľstve nie sú spokojní. Istotne to miesto dajú Kruglikovovi. Počul som to, na pol ucha. Starký, musíš si vybrať. Buď dáš prednosť láske, alebo splníš svoje záväzky voči vede. Musíš to pochopiť…“ Ivan zabudol na tento rozhovor. Viktor si však mohol filozofovať, koľko len chcel, keby sa Rževskij už sám nebol pripravoval na rozlúčku.

— A ako sa to skončilo? — spýtala sa Ninočka.

— Liza od neho odišla. Odsťahovala sa z Moskvy.

— Nenašiel ju? Alebo ju ani nehľadal?!

— Spočiatku pocítil úľavu. No potom, o nejaký čas, mu prišlo ľúto. Zašiel za Lizinou mamou. No ona mu odmietla pomôcť. Elza mu povedala, že sa Liza vrátila k tomu hercovi. No nebola to pravda.

— Zmýlila sa? Alebo si to len vymyslela?

— To neviem. O niekoľko rokov sa dozvedel, že Liza odišla do Vologdy. A tam spadla pod vlak, či tak nejako zomrela.

— Hodila sa pod vlak. Ako Anna Kareninová! On ju zabil.

— Možno to bola náhoda. Odvtedy je však Rževskij presvedčený, že je vinný za jej smrť.

— Je, — prisvedčila Ninočka. — Aj mama je o tom presvedčená.

— Podstatné je, že sa sám cíti vinný. A keď ma pripravoval, nerátal s tým, že si budem všetko o Lize pamätať. Nielen všetko o génoch a mutáciách, ale aj o Lize.

— A čo sa stalo s dievčatkom… s Kaťou?

— Drahá moja, odvtedy už prešlo veľa rokov. Teraz je staršia ako my obaja dovedna. Podľa všetkého žije vo Vologde, možno porodila deti…

— Nechcela by som byť na Rževského mieste.

— Odpusť, že som ti to všetko vyrozprával.

— Niekomu si to predsa musel porozprávať. Žiarliš na otca.

— Ja že žiarlim?

— Pravdaže. Obviňuješ ho, že ťa obral aj o lásku. On ju bozkával, a ty si to pamätáš, ani čo by si sa bol prizeral. Je to hrozné!

— Oidipov komplex, Freud na druhú. Nekomplikuj to.

— Kdeže… — Ninočka položila svoju dlaň na Ivanovu ruku a on jej na ňu priložil svoju.

Ninočka stíchla, ani čo by bola vtáčaťom, ktoré Ivan celé prikryl dlaňou.

— A čo ja? — spýtala sa po chvíli. — Ja som vtedy ešte nebola. Existujem iba dnes.

— Veď sa o teba s nikým ani nedelím, — prisvedčil Ivan.

— Myslíš na niekoho iného?

— Nie, čo si…

Ninočka si vyslobodila ruku, vyskočila, odbehla k dverám.

— Je mi ťa ľúto! — zvolala odo dvier. — Je mi do plaču.

— Prepáč, — povedal Ivan. — Myslel som na niekoho iného.

— Viem, viem, viem!

Ninočka buchla dverami. No vzápätí ich opäť otvorila a povedala:

— Keď sa sám zaľúbiš, potom pochopíš.

— Ťažko budem môcť dúfať, že mi lásku opätujú, — usmial sa Ivan, — keď mám taký životopis. Nemám dokonca ani pas.

— Hlupák!

Teraz už Ninočka tak tresla dvermi, až zarinčali flaštičky v bielej skrinke pri okne.