Zakon pre draka

15

Byt Rževského Ninočku sklamal. Často si predstavovala, ako asi žije, celkom sám, a myslela si, že jeho svet — to je záľaha kníh, hŕba rukopisov na stole, neodmysliteľné veľké kožené kreslo, Levitanov obraz na stene — neusporiadané útočište veľkého človeka. No byt bol malý, dvojizbový, solídny a fádny.

— Práve som si chcel dať kávu, — povedal Rževskij. Mal na sebe džínsy a pulóver. — Dáš si?

— Ďakujem.

Zašiel do kuchyne. Ninočka zostala stáť pri prázdnom písacom stole, poobhliadla sa, zbadala široký gauč a pomyslela si: „Akiste k nemu chodia ženy. Prídu, on ich ponúkne kávou a vytiahne tam odtiaľ z baru v stene koňak. Berie ma vlastne teraz ako ženu?“ Ninočku vyľakala vlastná myšlienka, ktorá v nej skrsla preto, že v hĺbke duše si želala, aby v nej videl ženu.

— Mám uvariť párky? — zakričal Rževskij z kuchyne.

Ninočka pristúpila ku kuchynským dverám a nazrela. Kuchyňa bola vcelku čistá, nebolo tam veľa riadu.

— Ďakujem. Nebudem jesť. Pomáha vám voľakto upratovať?

— Dávam si umývať okná u firmy Zaria. Tu máš zákusky a bonbóny. Postav to na stolček pri gauči.

„Určite vo mne nevidí ženu,“ pomyslela si Ninočka. Bolo jej z toho nanič. O opaku ju nepresvedčilo ani to, že Rževskij predsa len vybral z baru fľašu koňaku a dva malé štamperlíky. Káva rozvoniavala a bola silná — takú robia len zrelí chlapi.

— Vypime si na začiatok, — povedal Rževskij.

Nalial trochu koňaku do štamperlíkov a Ninočka si urobila pohodlie na gauči. Brala to tak, že sú kolegovia a že diskutujú o experimente. Nadôvažok sú ešte aj starí známi. Keby tak mama videla, že tu popíja koňak s riaditeľom ústavu. A ako by sa asi tvárila Falejevová? Pravda, riaditeľ by v tom momente nadobro stratil reputáciu. Ninočka chcela Rževskému povedať, že o tejto svojej nočnej návšteve nikomu nič nepovie, no predbehol ju:

— Rozprávaj, čo sa doma zomlelo.

— Všetci sa vzbúrili proti mne. Matka mi nechce dovoliť, aby som slúžila pri Ivanovi. Vraví, že je to bastard. Nehnevajte sa.

— Poznám tvoju mamu už roky a viem, ako sa vie zlostiť.

— Potom ustúpi, veď viete, rýchlo ju to prejde.

— Nie je to celkom tak. Navonok sa zmieri, ale bez Canossy ti nikdy neodpustí.

— Bez Canossy?

— Vidím, holúbok, že vás v tej škole zle učia.

Ninočka si všimla, že v kúte sú opreté lyže, veľmi dobré lyže zahraničnej značky. No v izbe by predsa len nemali byť. Nuž ale kto mu to má povedať, čo patrí do izby a čo nie? Ninočka prikývla na súhlas, že ju v škole zle učili.

— Čo teraz urobíme? Mám ťa preložiť do iného laboratória? — spýtal sa.

— Ešteže čo! — preľakla sa Ninočka. — A vari som zle robila?

— Ja sa nesťažujem. Ale možno sa ho aj sama bojíš.

Ninočka odmietavo pokrútila hlavou. Povedať, že sa vôbec nebojí, by bolo klamstvo.

Rževskij vstal z kresla, podišiel k oknu, pootvoril ho — zvonku doľahol nepravidelný, úryvkovitý hluk rušnej ulice.

— Nie je ti zima?

— Nie. Nemyslite si, že sa bojím. Ale je to predsa prvý… prvý taký človek.

— No nie posledný, — povedal Rževskij. — Tvoja mama vyjadruje názor veľkej väčšiny ľudstva… Sú veci, ktoré človek robiť smie, a ktoré nesmie. Napríklad tvoriť sebe podobných sa patrí iba ortodoxnou metódou.

„Prečo so mnou hovorí ako s dievčatkom?“ pomyslela si Nina. „Akoby tajomstvá života boli predo mnou zamknuté na zámok.“

Načiahla sa za fľašou koňaku, naliala do štamperlíka sebe a potom i Rževskému.

On sa na ňu pozorne zahľadel, pousmial sa, chytil fľašu a odniesol ju na miesto do baru. Zavrel ho a povedal:

— Opili by sme sa.

Ninočka jedným dúškom vypila štamperlík. Koňak zohrieval a bol lahodný. Načo sem chodila?

Všimla si, že Rževskij má na košeli odtrhnutý gombík. Nikdy jej ani na um nezišlo všímať si gombíky u svojich vrstovníkov. Pochopiteľne vie veľmi dobre prišívať gombíky. Nemôže mu však povedať: Strýčko Serioža, chcem ti prišiť gombík.

— Pred dvadsiatimi piatimi rokmi… — zrazu sa Rževskij zasekol. A Ninočka pochopila, že si spomenul na tú Lizu, ktorú zahubil. Práve vtedy. Priatelili sa — matka, otec a Rževskij. Rževskij sa chcel oženiť s mamou, no ona dala prednosť otcovi — to už Ninočka dávno vedela z vášnivých debát v kuchyni, keď matka predhadzovala otcovi: „Keby som sa bola vtedy vydala za Rževského, neživorili by sme!“

Rževskij sa zamračil, akoby si nevedel spomenúť, kde prestal.

— Nemala by si už ísť domov?

— Nie, neraz som už od nich ušla. Myslia si, že nocujem u Simy Miloslavskej.

— Mohla by si aspoň zavolať!

Ninočka odmietavo pokrútila hlavou.

— Dvadsaťpäť rokov. Myslíš si, že je to veľa? Ešte si spomeniem, koľko tam bolo schodov, ba aj slová, čo tam odzneli. Ani čo by to bolo včera. A pritom vôbec nemám fotografickú pamäť. Jednoducho bolo to prednedávnom… Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som preparoval rastliny, hľadel do mikroskopu a čítal. Hovorilo sa o mne, že mám perspektívu, a hovorili to bez závisti, lebo ma pokladali za fantastu. Dokonca ešte aj vtedy, keď už Američania aktívne pracovali na tom istom probléme. Pravdepodobne medzi mojimi priateľmi i oponentmi panovala náboženská zásada „daj bohu, čo je božie“, hoci boli presvedčení ateisti. A teraz sa klonovanie stalo bežnou vecou. Narodili sa prví ozajstní zdraví jedinci, ktorých celý genetický materiál tvorí umelo vypestovaná bunka otca. Najstarší z nich v Japonsku má teraz…

— Tri roky, — povedala Ninočka.

— Ďakujem. Tri roky. A nemá ani tušenia, že je monštrum. Rastie, pije mliečko, hovorí prvé slová… Nikdy nedôveruj banálnym pravdám… Vytvorili celkom obyčajného človeka. Celkom obyčajného, ibaže neštandardným spôsobom. A teraz postúpili o krok ďalej a vytvorili hneď dospelého jedinca. Ivana ušetrili dlhých a nerentabilných rokov detstva. Dáš si ešte kávu?

— Nie, ďakujem.

— Ja si ešte uvarím.

Rževskij vyšiel do kuchyne, postavil na kávu. Ninočka vstala z gauča, podišla k oknu — zdá sa, že pršalo. Ani nezbadala kedy, a svetlá áut sa zrkadlili v mokrom čiernom asfalte.

— Prečo mi neoponuješ? — zavolal Rževskij z kuchyne. — Všetci mi oponujú.

— Myslíte si, že je to správne, keď nemal detstvo?

— Čo dobrého je na detstve? Učenie, učenie… samé rozkazy, samé zákazy. Chcela by si ešte raz prežiť detstvo?

— Neviem. Asi nie. Ale už som ho prežila.

Rževskij si malými dúškami odchlipkával z kávy, Ninočka mlčala. Cítila to ako nespravodlivosť. Vo vzťahu k Ivanovi. No nevedela svoje obavy definovať.

— Ste o tom presvedčený? — spýtala sa.

— O čom?

— O tom, že vás bude chápať.

— Ak sa so mnou bude škriepiť, budem len rád. Vieš prečo?

— Nie.

— Pretože i sám so sebou jednostaj polemizujem. Najväčší oponenti sú tvoji najbližší. A on nielenže je mi blízky, je mojím pokračovaním. Dosiahol som samý vrchol, a teraz, či chcem alebo nie, musím začať klesať. Pousilujem sa klesať čo možno najpomalšie, no zastaviť ten proces nemôžem… Nemôžem? A predsa len môžem! Môžem, chápeš, dievčatko?

— Preto ste seba vybrali za otca?

— Tak sa mi zdá, že aj toto sa predebatovalo u Elzy v kuchyni — v centre Vesmíru. A odsúdili ma tam aj kvôli tomu.

Ninočka neodpovedala.

— Koho by si navrhla namiesto mňa? Aleviča? Ostapenka? Neznámeho dobrovoľníka? No?

— Nie, chápem… — povedala Ninočka previnilo, akoby ho odsudzovala ona, a nie jej mama.

— Čerta chápeš. Myslíš si, že sa azda považujem za múdrejšieho a talentovanejšieho, ako sú ostatní. To teda nie, lenže viem o experimente viac ako oni. To znamená, že je to vo všeobecnom záujme, syn by mal vedieť rovnako ako aj ja, o čo tu ide. Na kieho čerta by som márnil čas, aby som pochopil nielen umelého Ostapenkovho syna, ale aj samého Ostapenka. A ak ich nebudem oboch chápať, tak mi môže uniknúť pre pokus niečo veľmi dôležité.

— A v sebe sa vyznáte? — smelo sa spýtala Ninočka.

Zrazu mala dojem, že sa Rževskij ospravedlňuje. Pred ňou a pred sebou samým.

— V sebe? — Rževskij sa zasmial. — Zarozprával som sa. Prepáč. Koľkože je už hodín? Dvanásť? Poďme, odprevadím ťa. Neuškodí mi nadýchať sa čerstvého vzduchu.