Mozog je systém, ktorého kapacita je obmedzená. Iba malá časť jeho buniek pracuje aktívne. Nie je to lapsus prírody, ale jej múdrosť. Mozog treba chrániť.
Pri urýchlenej tvorbe dospelého jedinca prechádzajú všetky životné skúsenosti symbolického otca na „novorodenca“. Čím je darca vyspelejší, tým aktívnejšie pracuje jeho mozog, a teda je bližšie k hraniciam svojich možností a má menšie rezervy. To značí, že Ivanov mozog, jeho nervový systém od prvej chvíle existencie bol preťažený informáciami. Zdedil únavu Rževského, vyčerpanosť jeho nervového systému.
No len čo sa Ivan „narodil“, začal sám rýchlo hltať informácie. Nebol jednoducho pokračovaním Rževského, ale sa usiloval od neho odlíšiť, utvrdiť svoje ja, zaplniť mozog vlastnými informáciami, no nie postupne, v priebehu rokov ako ostatní ľudia. Keď zistil, že je preťažený, keď si uvedomil, že mu hrozí nebezpečenstvo, ozvali sa v mozgu výstražné signály — zastavil sa… a mozog sa začal zúfalo brániť cudzej pamäti Sergeja Rževského.
Panebože, pomyslel si Ivan, koľko smetí sa nazbiera v každom mozgu za pol storočia. Úskoky pri písomke z matematiky v štvrtej triede, výzor Ziny zo susedného dvora, aj obsah žiadosti podanej v októbri minulého roku na zlepšenie bytových podmienok zámočníka Siňuchina…
Boj so Rževským sa zmenil na boj s vlastným mozgom; mozog vypudzoval myšlienky a obrazy z minulosti — bunky presýtené informáciami Rževského doslova revali, že skutočnými pánmi sú ony.
Čo teraz robiť? — pomyslel si Ivan. — Brať prášky? Nechať tak čítanie a písanie? Nezaťažovať si mozog novými myšlienkami? Nie, to nejde. To sa radšej obesím. A choré svedomie profesora Rževského, ktoré tak ľahkomyseľne odovzdal svojmu nezákonnému synovi, dychtí po pokoji. Možno sa to všetko skončí tak, že sa Ivan pomätie, a Rževskij neprežije krach. Nielen krach pokusu, ale aj osobný. Tu je všetko jasné ako facka. Aby nezničil Rževského, musí sám ostať pri živote. A aby zostal pri živote, musí sa zbaviť ťažiacej minulosti Rževského. Je to začarovaný kruh.