Zakon pre draka

4

„Tento papier som našla už pred dvoma mesiacmi, no nemohla som ani za svet vymyslieť, čím by som mohla naň písať. Len včera som prišla na to, že hneď vedľa, v kabíne, ktorú stráži Nevedko, sú naukladané akési kamene, niečo podobné ako grafit. Jeden z nich som zaostrila. A teraz už môžem písať.“ /Na druhý deň si Pavlyš na stene Nadeždinej kabíny všimol dlhé ryhy a dovtípil sa, že si asi takto odratúvala dni./

„Už dávno som chcela písať denník, lebo dúfam, že raz, aj keď sa nedožijem toho svetlého dňa, ma nájdu. Veď nemožno žiť celkom bez nádeje. Niekedy ľutujem, že som neveriaca. Keby som verila v boha, verila by som, že boh ma skúša.“

Viac na lístku nebolo napísané. Pavlyš zistil, že lístky vo zväzočku nasledovali za sebou, no neznamenalo to, že si Nadežda písala denník každý deň. Niekedy prešli aj celé týždne, kým sa opäť dala do písania.

„Dnes pobehujú sem a tam. Priťažilo sa mi. Znovu som kašlala. Vzduch je tu predsa len mŕtvy. Človek si asi na všetko môže zvyknúť. Aj na otroctvo. No najhoršie zo všetkého je samota. Začala som sa rozprávať sama so sebou. Spočiatku som sa hanbila, bolo mi akosi trápne, že ma niekto môže počuť. No teraz si už aj spievam. Mala by som napísať, ako sa to všetko zomlelo, aby sa nedajbože niekto neocitol na mojom mieste. Iba dnes mi je akosi ťažko, a keď som si vyšla do záhradky, tak som sa zadýchala, že som si sadla hneď pri múriku a Nevedkovia ma dovliekli späť polomŕtvu.“

Asi o dva dni Pavlyš našiel to, čo Nadežda nazývala záhradkou. Bola to veľká hydropónna stanica, kde pestovali rastliny v živom roztoku bez pôdy. Niečo ako botanická záhrada.

„Dala som sa do písania, lebo beztak nikde ísť nemôžem, Nevedkovia by ma nepustili. Zrejme treba čakať na prírastok do našej rodiny. Len neviem, či ešte dakedy uvidím…“

Tretí lístok bol napísaný omnoho drobnejším písmom. Nadežda šetrila papierom.

„Ak sa sem niekedy dostanú ľudia, nech sa o mne všetko dozvedia: Moje meno a priezvisko je Nadežda Matvejevna Sidorovová. Rok narodenia 1923. Miesto narodenia Jaroslavská oblasť, dedina Gorodišče. Skončila som strednú školu v dedine, potom som chcela ísť na inštitút, no môj otec Matvej Stepanovič umrel a matka nevládala sama robiť v kolchoze aj viesť hospodárstvo. Preto som zostala v kolchoze, hoci som sa nevzdávala nádeje získať ďalšie vzdelanie. Keď sestry Vera a Valentína dospeli, uskutočnil sa môj sen a zapísala som sa do zdravotníckej školy v Jaroslavli, ktorú som ukončila roku 1942. Hneď potom ma povolali do armády a počas vojny som pracovala ako zdravotná sestra v nemocniciach. Po vojne som sa vrátila do Gorodišča, kde som nastúpila v miestnej nemocnici tiež ako sestra. Roku 1948 som sa vydala, presťahovali sme sa do Kaľazina. O rok sa nám narodila dcéra Oleňka. No môj muž Nikolaj Ivanov, šofér, umrel roku 1953 pri autohavárii. A tak sme s Oleňkou zostali samy.“

Pavlyš sedel na dlážke v kúte komôrky, zastretej bielym tentom. Dostal strašnú chuť na cigaretu, hoci už nefajčil šesť rokov, odvtedy, čo sa dal do služieb Kozmickej dopravy. Nadeždin životopis čítal nahlas. Rukopis bol čitateľný — písala pravidelné, okrúhle, veľmi doprava naklonené písmená, len kde-tu sa tuha odlúpila. Vtedy Pavlyš naklonil lístok, aby vylúštil písmená podľa vyrytého miesta na parieri. Odložil lístok nabok a pozorne vzal ďalší, dúfajúc, že na ňom bude životopis pokračovať.

— To značí, že v päťdesiatom treťom mala tridsať rokov, — povedal Sato.

— Čítaj ďalej, — poprosil Dag.

— „Dnes dovliekli nových. Uložili ich na dolné poschodie do prázdnych klietok. Nepodarilo sa mi zistiť, koľkí pribudli. No podľa všetkého viacerí. Nevedko zamkol dvere, mňa tam nevpustil. Neočakávane som zistila, že im závidím. Áno, závidím tým nešťastníkom, navždy odlúčeným od svojich rodín a domovov, uväzneným za hriechy, ktoré nespáchali. Veď je ich viacero. Možno traja, možno piati. A ja som sama. Ak by som si nebola našla nejakú prácu, dávno by som bola umrela. Koľko rokov som už tu? Podľa mňa už štvrtý. Budem musieť spočítať škrabance. Len sa bojím, že sa nedorátam. Veď som nezapisovala, keď som bola chorá, a iba myšlienka na Oleňku ma udržala na tomto svete. A možno som už dávno na onom svete. Hádam je to trest za moje hriechy. No akéže som ja mala hriechy! Ako strašne by som chcela v čosi dúfať! Hoci aj v boha. Spočiatku som si stále myslela, že raz sa to určite skončí. Potom som chcela spáchať samovraždu. No Nevedkovia mi na to prišli. Nuž čože, dala som sa do roboty. Nevedko mi priniesol šnúru a drôty. Predsa len čosi chápu.“

— A ďalej? — spýtal sa Dag.

— Nedá sa to všetko prečítať, — odvetil Pavlyš. — Počkajte. Zdá sa, že tuto to pokračuje.

„Potom uložím lístky pekne za sebou. Teraz, keď už mám papier a ceruzku, nachádzam v písaní útechu. Som presvedčená, že raz niekto bude čítať tieto lístky. Ja tu už vtedy nebudem, môj prach sa rozplynie vo vesmíre, ale papieriky prežijú. Netreba ich ani kŕmiť ani napájať. Veľmi ťa prosím, ty, čo budeš čítať tieto riadky, vyhľadaj moju dcérku Oľgu. Akiste už bude dospelá. Povedz jej, čo sa prihodilo jej matke. Keby mi bol voľakto predpovedal, že sa dostanem do tohto strašného zajatia, a hoci budem žiť, no jednostaj sa mi bude zdať, že už dávno nie som medzi živými, umrela by som od strachu. Veď predsa žijem! Pevne verím, že si Timofej nemyslí, že som mu dcérku hodila na krk a ušla som, aby som si mohla užívať. Nie, akiste prehľadali celé rameno a mysleli si, že som sa utopila. No ten večer sa mi navždy vryl do pamäti, lebo bol taký zvláštny. Vôbec nie preto, že sa mi prihodilo nešťastie, práve naopak. Vtedy mal v mojom živote nastať obrat… Nastal, ale celkom opačný.“

— Nie, — povedal Pavlyš a odložil lístok. — Toto nemôžem čítať. Týka sa to jej súkromia.

— Jej súkromia?

— Píše o Timofejovi. Nevieme predsa, kto je to ten Timofej. Akýsi jej známy. Počkajte, pozriem ďalej.

— Ako to môžeš vedieť? — zvolal Dag. — Prezeráš to len ledabolo, určite ti ujde to podstatné.

— Neboj sa, nič dôležité nevynechám, — odpovedal Pavlyš. — Tieto papiere majú už sto rokov. Už ju nemôžeme ani vyhľadať ani zachrániť. S rovnakým úspechom by sme mohli čítať aj klinové písmo. Nie je v tom zásadný rozdiel.

— Mám takú teóriu, — povedal Numilin, ktorý nepostrehol ľútosť v Pavlyšovom hlase.

— Počkaj, — povedal Pavlyš. — Budem čítať ďalej nahlas.

Všetko sa dozvieme.

„Po Nikolajovej smrti som ostala s Oleňkou celkom sama. Pravda, ak neberiem do úvahy sestry. No tie boli ďaleko a každá mala svoju rodinu a svoje starosti. Žili sme dosť chudobne, pracovala som v nemocnici a na jeseň roku 1956 ma povýšili na hlavnú sestru. Oleňka mala už ísť do školy, do prvej triedy. Dostávala som ponuky na manželstvo, medziiným aj od jedného lekára z našej nemocnice. Bol to dobrý človek, no už trochu starší. Odmietla som ho, domnievajúc sa, že najkrajšie roky mám už dávno za sebou. Bolo nám s Oleňkou celkom dobre. Pomáhal mi mužov brat Timofej Ivanov, vojnový invalid, ktorý bol hájnikom neďaleko mesta. Nešťastie ma zastihlo koncom augusta roku 1956. Dátum si už presne nepamätám, ale viem, že to bolo v sobotu večer… Stalo sa to takto: Práve bol čas letných dovoleniek, a tak bolo v nemocnici veľa roboty. Často som zaskakovala za kolegyne. Oleňku ako obvykle vzal k sebe Timofej. Prichádzala som za ňou vždy v sobotu autobusom, potom ešte kúsok pešo. Zakaždým som si oddýchla. Hájovňa stála v borovicovom lese pri Volge.“ Pavlyš sa odmlčal.

— No a ďalej? — spýtal sa Dag.

— Počkaj, hľadám lístok.

— A potom ju chytili, — povedal Numilin s presvedčením.

— To nie je kumšt uhádnuť, — povedal Sato.

„Pokúsim sa podrobne opísať to, čo sa ďalej odohralo, pretože ako zdravotníčka viem, aký veľký význam má určiť správnu diagnózu. Možno tieto podrobnosti, ak sa dostanú do rúk odborníkovi, pomôžu odhaliť záhadu, ak sa stali alebo stanú podobné prípady. V ten večer som išla k rieke umyť nádoby a Timofej s Oleňkou išli so mnou. Cesta od hájovne vedie rovno k rieke. Timofej ma chcel počkať, no bála som sa, že Oleňke bude zima, lebo večer už bývalo chladno, nuž som ho poprosila, aby šli domov. Sľúbila som, že sa budem ponáhľať. Ešte sa celkom nezotmelo, keď odišli. O také tri-štyri minúty som začula tiché bzučanie. Vôbec som sa nezľakla, myslela som si totiž, že kdesi ďaleko na Volge ide motorový čln. No zrazu ma premkla zlá predtucha.

Pozrela som sa na rieku, no nijaký čln som nevidela.“

Pavlyš našiel ďalší lístok.

„Zbadala som, že smerom ku mne tesne nad mojou hlavou letí čosi ako loď bez krídel. Zdalo sa mi, že je strieborná. Tesne predo mnou pristála, a tak ma odrezala od cesty. Zarazilo ma to. Za vojny som mala možnosť vidieť všelijakú vojenskú techniku, a najprv som si myslela, že je to akiste nejaký nový typ lietadla, ktorý núdzovo pristál, zrejme mu vypovedali motory. Motory tejto vzducholode akoby ani nepracovali, iba ticho bzučali. Spúšťala sa celkom pomaličky. Chcela som ujsť, schovať sa za borovicu, aby som zostala nažive, ak nastane výbuch. No loď vysunula železné chápadla a vystúpili z nej Nevedkovia.

Vtedy som ešte nevedela, že sú to Nevedkovia, no v tom okamihu som stratila vedomie a pravdepodobne som spadla…

— A čo ďalej? — spýtal sa Dag, keď Pavlyš už dlhšie mlčal.

— To je všetko, — odvetil Pavlyš.

— No čo bolo ďalej?

— Viac o tom nepíše.

— Ale predsa, čo je tam ešte?

Pavlyš ešte chvíľu mlčal.

„Viem, kadiaľ sa schádza na prízemie. Cesta tam vedie zo záhradky, ktorú Nevedkovia nestrážia. Veľmi som zvedavá na nových zajatcov. Bohvie prečo som sa rozhodla, že ich stoj čo stoj musím vidieť. Viem, že tu nie som sama. No ostatní väzni nie sú rozumné bytosti. Už navštevujem aj draka priamo v klietke. Spočiatku som sa ho bála. No raz som zahliadla, že ho Nevedkovia kŕmia trávou zo záhrady. Vtedy som si uvedomila, že ma nezje. Možnože by som za ním ešte dlho nebola prišla, no raz, keď som šla okolo, zbadala som, že je chorý. Nevedkovia pobehovali sem a tam, strkali mu jedlo, čosi premeriavali, posúvali. A drak len ležal na boku a ťažko dýchal. Tu som pristúpila k mreži a obzrela som si ho. Som predsa zdravotníčka! Mojou povinnosťou je zmierniť utrpenie. Nevedkom by som nevedela pomôcť, sú zo železa. Ale draka som vyšetrila, aj keď cez mreže. Bol zranený. Akiste sa pokúšal vyslobodiť a pootĺkal sa o mreže. Má veľa sily, no rozumu málo. Vošla do mňa akási zúfalosť — nuž čo, keď zomriem. Pomyslela som si: akiste si na mňa už zvykol. Veď on sa sem dostal skôr než ja, tisíc ráz ma už videl. Povedala som Nevedkom, aby nezavadzali a priniesli teplú vodu. Prirodzene som riskovala. Rany boli zhnisané. Vymyla som ich, previazala, ako som vedela. Drak sa nevzpieral, dokonca mi aj pomáhal. Obracal sa tak, aby som sa lepšie dostala k ranám.“

Pavlyš si prečítal aj nasledujúci lístok. Zrejme sa zamiešal medzi ostatné náhodou zo spodu škatuľky, lebo obsahom vôbec nenadväzoval na predchádzajúce lístky.

„Dnes som sa dala do písania, no ruky akosi neposlúchajú. Vták sa vyslobodil z klietky. Nevedkovia lietali za ním po chodbe, chytali ho do siete. Aj ja som sa ho usilovala chytiť, bála som sa totiž, že sa poraní. No nadarmo. Vták vletel do veľkej miestnosti, poudieral sa o rúry a zahynul.

Potom, keď ho Nevedkovia preniesli do múzea, zodvihla som jeho dlhé pierko, úzke ako kavyľ. Aj som ho ľutovala, aj som mu závidela. Predsa len našiel v sebe toľko odvahy, aby zahynul, keď sa už nemohol dostať na slobodu. Ešte pred rokom by ma takýto príklad silne ovplyvnil. No teraz som si už našla prácu. Nemôžem sa len tak zahubiť. Mám istý cieľ, aj keď je možno nereálny. A taká znechutená a zamyslená som vykročila za Nevedkami, ktorí zabudli za sebou zavrieť dvere do múzea. Nevošla som, tam totiž niet vzduchu, no nazrela som cez sklenú stenu. Stáli tam banky, kotlíky, nádoby, v ktorých Nevedkovia držia tých, čo zahynuli cestou. Vo formalíne či v čomsi podobnom. Ako akési monštrá v panoptiku v Leningrade. A pochopila som, že o nejaký čas ani mňa, keď zomriem, nespália ani nepochovajú, ale ma uložia do sklenej bane, aby si ma mohli obzerať oni alebo ich páni. Bolo mi z toho nanič. Posťažovala som sa Balovi. No on sa len zachvel, čo malo znamenať: aj on sa toho bojí. A tak tu sedím nad papierom a predstavujem sa v sklenej nádobe naložená v liehu. A niet úniku. Hrôza. Už dávno mi tak nebolo.“

O niekoľko dní Pavlyš našiel „múzeum“. Tekutina, v ktorej držali preparáty, od kozmického chladu zamrzla. Mnohé z nich sa zničili. Pavlyš pomaly prechádzal od menších nádob k väčším, nazeral do ľadu. Chcel nájsť Nadeždino telo. No v skutočnosti sa toho bál. A v slúchadlách sa Dag a Sato netrpezlivo prekrikovali: „Tak čo?“ Pavlyš ju nechcel nájsť. Rovnako ako Nadežda prežíval strach. Radšej hocičo ako banku s formalínom. No nenašiel ju. Ale zato našiel toho vtáka, pestrofarebného s dlhým chvostom a veľkými očami, bez zobáka. Našiel aj banku, v ktorej bol Bal. O tom sa hovorí na ďalších lístkoch.

„Rozprávajúc svoj príbeh, zakaždým odbočím, lebo to, čo sa odohráva dnes, je dôležitejšie ako všetko predtým. A tak nemôžem opísať svoje dobrodružstvo po poriadku.

Prebrala som sa v kabíne. Svietilo tam matné svetlo. Nebola to tá miestnosť, kde bývam teraz. V tej komôrke sú teraz naukladané skamenené lastúry, ktoré sem Nevedkovia dovliekli pred rokom. Za štyri a pol roka sme šesťnásťkrát prerušili cestu a zakaždým sa strhla trma-vrma, dovliekli sem kadejaké haraburdy, ale aj živé bytosti. A tak sa v komôrke okrem mňa ocitli nádoby, ktoré som kedysi umývala a ktoré sa mi potom veľmi zišli, borovicové konáre, tráva, kamene a rôzny hmyz. Len potom som pochopila, že Nevedkovia takto chceli zistiť, čím ma majú kŕmiť, a dovtípila som sa aj to, že tento výber bol podľa všetkého náhodný. Nepustila som sa do jedenia, vôbec som nemala chuť. Sadla som si, zaklopkala na stenu, no stena bola tvrdá. Všade vôkol bolo počuť akési bzučanie, ako keď na lodi pracujú motory. A okrem toho som pocítila zvláštnu ľahkosť. Tu je vôbec všetko ľahšie ako na Zemi. Vedela som, že na Mesiaci je príťažlivosť menšia, a aj to, že ak sa raz ľudia dostanú ku hviezdam, ako to predpovedal Ciolkovskij, úplne stratia tiaž.

A táto nepatrná príťažlivá sila mi prezradila, že už nie som na Zemi, že ma ukradli, odvliekli, a nijako nemôžu dôjsť do cieľa. Pevne verím, že sa ľudia na Zemi raz naučia lietať v kozmickom priestore. No obávam sa, že to ešte chvíľu potrvá.“

Pavlyš prečítal tieto riadky nahlas. Dag poznamenal:

— A o rok nato vypustili prvý sputnik.

„Doniesli mi jedlo a stáli vo dverách, hľadeli, či sa do toho pustím. Ochutnala som to, no bolo to akési mdlé, málo slané, no čosi hrozné. No už som bola hladná a akási omráčená. Jednostaj som hľadela na Nevedkov, čo stáli vo dverách ako korytnačky, a prosila som ich, aby zavolali svojho veliteľa. Vtedy som ešte nevedela, že ich veliteľ, stroj, zapĺňa celú stenu vedľajšej miestnosti. Nevedela som ani to, že ich skutoční páni /ako vyzerajú neviem ani dnes/ vyslali túto loď iba s kovovými robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohadujú, čo by mi mali dať jesť. Uvažovala som, až som sa dostala do ich laboratória, a tam som sa dovtípila, že keď som bola v bezvedomí, vzali mi krv a dôkladne preskúmali môj organizmus. A pochopili, čo a v akom množstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale čo je chutné, to je pre nich španielska dedina. No na Nevedkov sa už nehnevám. Sú ako vojaci, plnia rozkaz. Lenže vojaci aj myslia. A oni nemôžu. Prvé dni som len plakala, prosíkala, aby ma pustili na slobodu, a vôbec som nemohla pochopiť, že odteraz budem len lietať a lietať. A nikdy nepristanem.

Dnes sa mi snívalo o Oleňke. A vo sne som sa čudovala, prečo nerastie, prečo je ešte stále taká malá. Mala by už predsa byť väčšia. No ona sa len smiala. Potom som sa celý deň len motala. Nemohla som obsedieť. Medziiným mi napadlo, či dobre odratúvam dni. Vždy ráno, keď vstanem, urobím ryhu. A čo keď nevstávam práve ráno? Možnože teraz častejšie spím. Alebo zriedkavejšie. Ktovie. Tu je všetko také jednotvárne. A čo keď prešli odvtedy len dva roky, a nie štyri? Alebo iba jeden. Možnože i viac — päť, šesť, sedem rokov! Koľko rokov môže mať teraz Oleňka? A ja? Koľko rokov mám ja? Možnože je zo mňa už starena. Tak som sa preľakla, že som sa rozbehla k zrkadlám. Vôbec to nie sú zrkadlá. Sú len trochu vypuklé, oblé a pripomínajú televíznu obrazovku. Obyčajne po nich behajú zelené a modré krivky. Dlho som sa obzerala v tých obrazovkách. Už aj Nevedkovia, ktorí tam mali službu, mi signalizovali, či niečo nepotrebujem. Iba som hodila rukou. Už sú preč tie časy, keď som ich nazývala katmi, mučiteľmi, fašistami. Teraz sa ich už nebojím. Bojím sa len Stroja. Veliteľa. Dlho som sa obzerala v zrkadlách, chodila som od jedného k druhému a hľadala to najsvetlejšie. Ale nič som nezistila. Zdá sa, že som to ešte stále ja. Aj nos, aj ústa sú tie isté, len oči sú vpadnuté a tvár akási popoľavá. No možno je to len odraz od zrkadla. Váčky pod očami… A vrátila som sa do komôrky.“

— Je to veľmi zaujímavé, — povedal Dag. — Ty, Pavlyš, čo si o tom myslíš?

— O čom?

— No, o tom všetkom. Izolovať človeka na niekoľko rokov tak, aby nevedel, ako plynie čas mimo jeho priestoru. Zmení sa potom jeho biologický cyklus?

— Teraz nie o tom rozmýšľam, — odpovedal Pavlyš.

„Drak je na tom veľmi zle. Zdá sa, že čoskoro zahynie. Včera som uňho pobudla dosť dlho, opäť som mu vymývala rany. Je veľmi slabý. No na čosi som prišla. Keď som s ním, zdá sa mi, že nejako môže vplývať na moje myšlienky. Niežeby som mu rozumela, ale keď trpí, cítim to aj ja. A viem, že je rád, keď za ním prídem. Teraz mi je veľmi ľúto, že som si ho predtým nevšímala. Bála som sa. Veď on je takisto väzeň. Ako ja. Lenže ešte nešťastnejší. Po celý čas ho držia v klietke. Zrazu mi čosi napadlo a trpko som sa usmiala. Možnože tento drak je tiež zdravotná sestra v nemocnici na nejakej vzdialenej planéte. A tiež išla navštíviť svoju dcérku. A dostala sa do našej zoologickej záhrady. A strávila tu veľa rokov, v klietke. Jednostaj chcela Nevedkom vysvetliť, že nie je hlúpejšia ako oni. A tak aj umrie, a nič nevysvetlí. Najprv som sa usmiala, potom rozplakala. A tak len sedím a plačem…

Ako tak rozmýšľam o drakovi /medzitým som sa presvedčila, že je ešte živý/, usudzujem, že mňa postihol lepší osud ako jeho. Predsa mám len akú-takú voľnosť. A to od samého začiatku. Veľa som rozmýšľala, prečo je to tak, veď všetci ostatní väzni, neviem, koľko ich tu je /za múrmi na ostatných poschodiach je iný vzduch, tam sa ja nedostanem, a akiste sú aj tam väzni/, sedia za mrežami. Iba ja si slobodne chodím po poschodiach. Podľa čoho Nevedkovia usúdili, že nie som pre nich nebezpečná? Možnože ich páni sú mi podobní. Neviem, a zdá sa, že sa nikdy ani nedozviem. Pustili ma aj do záhrady a ukázali mi, kde majú semená. Aj do laboratória môžem chodiť. Dokonca ma Nevedkovia poslúchajú. Ten, kto raz bude čítať tieto riadky, sa akiste bude čudovať, kto sú to tí Nevedkovia. Volám tak železné korytnačky. Akonáhle som sa dozvedela, že sú to stroje a že nechápu jednoduché veci, nazvala som ich Nevedkami. Len tak pre seba. Teda predsa len, ak sa tak nad tým zamyslím, zdá sa mi, že sa mi tu vodí nie oveľa lepšie ako tým, čo sú v klietkach. A v komorách. Jednoducho moja izbietka je o čosi priestrannejšia ako tie ostatné miestnosti. A to je všetko. Usilovala som sa prostredníctvom Nevedkov vysvetliť Stroju, Veliteľovi, že je to hotový zločin — chytiť živého človeka a držať ho len tak. Chcela som im vysvetliť, že by bolo lepšie, keby nadviazali spojenie s nami, so Zemou. No potom som sa presvedčila, že okrem strojov tu nikoho niet. A stroje sú naprogramované: musia lietať vo vesmíre, zbierať, čo im príde do cesty, potom podať hlásenie. Lenže cesta späť trvá akosi pridlho. Ešte vždy dúfam, že sa toho dožijem a že sa s Nimi stretnem a všetko im vysvetlím. Možnože oni ani nevedia, že niekde vo vesmíre žijú rozumné bytosti, ľudia! Nazdávajú sa azda, že oni sú jediní?“

Keď Pavlyš dočítal tento lístok, Dag povedal:

— V podstate uvažovala celkom logicky.

— Mala na to dosť času, — povedal Sato.

— Čas! — rozčúlil sa Numilin. — Veď nevedela nič o kozmických letoch.

— Zrejme to bola prieskumná loď, — odvetil Pavlyš. — No je tu jedna záhada. A Nadežda ju odhalila.

— Záhada? — spýtal sa Sato.

— Podľa mňa je to veľmi zvláštne, že taká obrovská loď, ktorá sa vydala na ďalekú cestu, nemá vôbec spojenie so základňou, s materskou planétou. Podľa všetkého letí veľa rokov. Za také obdobie informácie strácajú na aktuálnosti.

— Nesúhlasím s tebou, — povedal Dag. — Keby si tak bol na ich mieste! Predstav si, že takých lodí je niekoľko. Každá má pridelený určitý úsek Galaxie. Dajme tomu, že lietajú veľa rokov. No a život v organickej podobe objavia prinajlepšom v jednom z tisíc prípadov. V každom prípade hromadia informácie. Čo je to sto rokov pre vyspelú civilizáciu, ktorá si môže dovoliť vyslať takých prieskumníkov? A potom si len tak pre zaujímavosť prezrú trofeje a rozhodnú, kam vyšlú expedíciu.

— Zmocnia sa všetkého, čo sa im dostane do rúk? — spýtal sa Sato, neskrývajúc nevraživosť k majiteľom lode.

— Podľa akých kritérií majú roboty rozlíšiť, či ide o rozumné bytosti?

— Tak napríklad Nadežda bola oblečená. Videli aj naše mestá.

— To nie je dosť presvedčivé, — povedal Pavlyš. — Môžu to byť pre nich mraveniská. Kde je záruka, že inde rozumné bytosti nechodia nahé a neobliekajú svoje domáce zvieratá?

— A pravdepodobnosť, že naďabia práve na rozumné bytosti, je predsa taká malá, — dodal Dag, — že s tým akiste ani nerátajú. V každom prípade sa usilujú o to, aby všetky ich trofeje zostali pri živote.

— Mlátime prázdnu slamu, — zhrnul Pavlyš a vzal do ruky ďalší lístok. — Nič zatiaľ nevieme o tých, čo vypustili loď. A nevieme ani to, čo tým sledovali. V našom úseku Galaxie sme sa s nimi nestretli. To znamená, že sú zďaleka. Vieme iba, že nás navštívili a že sa z neznámych príčin nevrátili domov.

— Možno, že je to tak lepšie, — povedal Dag.

„Raz, ak to ešte stihnem, napíšem o svojich prvých rokoch v zajatí. Teraz sa už na všeličo pamätám iba hmlisto, zdá sa mi to všetko také vzdialené, aj strach, aj zúfalstvo, aj to, ako som hľadala východ, ako som sa chcela dostať k nim do centra a zničiť všetky ich stroje. Aby sme stroskotali! Vtedy som takto uvažovala, lebo som sa bála, že opäť priletia k nám na Zem a čosi vyvedú. Hneď som však pochopila, že s ich loďou si tak ľahko neporadím. Akiste by tu ani sto inžinierov neprišlo na to, ako čo funguje. Teraz by som sa však už mala vrátiť k udalostiam, ktoré sa odohrali nedávno, pred pár mesiacmi, týždňami, po tom, čo som si zohnala papier a začala si písať denník. Noví zajatci, ktorých dovliekli naposledy, sa dostali na to isté poschodie, kde teraz bývam ja, zrejme preto, lebo potrebujú ten istý vzduch. Spočiatku ich držali v komôrke, akoby v karanténe, na prvom poschodí, a potom ich umiestnili do veľkých kabín vedľa môjho kráľovstva. Vtedy sa ma zmocnila nádej: čo ak sú to ľudia alebo aspoň mne podobní? No keď som ich uvidela — nazrela som, keď im Nevedkovia niesli jedlo — pochopila som, že som sa opäť iba strašne sklamala. Raz som v Jaroslavli videla predávať v obchode trepangy. Vtedy som sa čudovala, ako môžu ľudia jesť také svinstvo! Noví väzni mi ich čímsi pripomínali. V kabíne ich umiestnili po dva. Boli veľké asi ako psy, klzké a odporné. Prišlo mi vtedy zle a zavrela som sa do svojej kabíny. Ani som si o nich nič nezapísala do denníka. Na druhý deň som všetko rozpovedala svojej dračici, no ona samozrejme nič nechápala. Trepangy z kabíny nevypúšťali. Vzápätí som sa dozvedela, že ich je päť — dva sú v kabíne, tri v klietke za železnými dverami. O niekoľko dní som ich uvidela. Zistila som aj to, čo jedia, lebo Nevedkovia ubrali z mojej záhradky a v šaflíkoch začali pestovať akúsi pleseň, zrejme živú, lebo sa hýbala a nepríjemne zapáchala. A túto pieseň dávali trepangom.

Hoci som k trepangom cítila odpor, vedela som, že je to nespravodlivé. Nič zlého mi predsa neurobili. Tak som si zvykla žiť medzi kadejakými príšerami a čudnými tvormi, že sa mi dokonca o nich už ani nesníva. Z mojich škrabancov na stene, ktorými odratúvam dni strávené v zajatí, vznikol taký nekonečný a jednotvárny stĺpec, až mi z toho prišlo zle. No keď sa zamyslím, zisťujem, že každý deň sa dozviem čosi nové. Aký je len človek zvláštny tvor! Veď i ja môžem byť pre niekoho hrozný netvor. Možnože i pre moju dračicu.

Napadlo mi, či tieto trepangy nie sú schopné aspoň trochu myslieť. Raz, keď som prechádzala popri ich klietkach, hľadeli na mňa a začali sa hýbať. Išla som zo záhradky so zväzočkom reďkoviek v ruke. Boli drobné a zvädnuté, no predsa to len boli vitamíny. Jeden trepang sa tmolil tesne pri mreži. Zdalo sa mi, že chce vylomiť zámok. Nuž čože, pomyslela som si, veď aj mne to neraz napadlo. V prvé dni, keď som bola zamknutá, i potom, keď ma zatvárali, lebo sme sa blížili k cudzím planétam. Zarazilo ma to. Čo to má znamenať? Správajú sa presne tak ako ja. Azda myslia? No keď ma trepang zbadal, zasyčal a odplazil sa dovnútra. Jeden Nevedko bol nablízku /ani som ho nezbadala, už som si na nich tak zvykla/ a šľahol trepanga elektrinou. Takto trestajú. Trepang sa schúlil. Okríkla som Nevedka a chcela som ísť ďalej, no zrazu sa ušlo i mne. Tak silno ma šľahol prúdom, že som spadla a reďkovky sa mi rozkotúľali po dlážke. Zrejme mi chcel naznačiť, že s trepangmi sa nemám čo baviť. Len-len že som sa pozviechala, svaly ma v poslednom čase pobolievajú, a odišla som do svojej kabíny. Hoci tu žijem už dosť dlho, nemôžem si zvyknúť, že som tu pre nich ako králik v laboratóriu. Veď ma hocikedy môžu zabiť a strčiť do múzea, do banky. A nič sa im za to nestane. Stisla som zuby a odišla.

Len potom vysvitlo, akú službu mi tým úderom Nevedkovia urobili. Trepangy si spočiatku mysleli, že patrím k ich pánom. Dokonca ma pokladali za ich veliteľa. Keby ma Nevedko nebol potrestal, naďalej by ma boli pokladali za nepriateľa. No takto po troch dňoch, keď som išla popri nich k laboratóriu, aby som ošetrila dračicu, vidím, že sa jeden trepang plazí popri mreži a sipí. Ticho sipí. Obzrela som sa: Nevedkovia nikde. „Čože by si rád, milý,“ pýtam sa, „nie je ti azda dobre?“ Za tie dni som si už na ne tak zvykla, že mi už vôbec neboli odporné ako prvý deň. Ale trepang iba sipí a štrkoce. Vtedy som pochopila, že sa so mnou zhovára. „Nerozumiem,“ odvetila som a chcela som sa usmiať, no rozmyslela som si to. Možno by som im tým pripomínala vlka, ktorý cerí zuby. Zrazu sa na chodbe objavil veľký Nevedko, ruky mal ako kováčik. Smetiar. Hoci som vedela, že títo nebijú prúdom, išla som ďalej. Nechcela som, aby ma videli pri ich klietkach. Keď som sa vracala, znova som si pri nich postala, porozprávala. Aspoň sa mám komu posťažovať. Napadlo mi: možno by sme sa lepšie dorozumeli písomne. Napísala som na lístok svoje meno, ukázala som to trepangovi a vyslovila ho nahlas. No obávam sa, že to nepochopil. Na druhý deň sa jeden trepang pobil s Nevedkami. Podľa všetkého sa mu podarilo otvoriť zámku, no chytili ho na chodbe. Zrejme natrafil na smetiarov a tí ho riadne dobili, kým privolali ostatných. Určite sa bránil. Bola som na chodbe, začula som lomoz, pribehla som, ale bolo už neskoro. Preložili ho do osobitnej komory a dali mu novú zámku. Vidím, že ostatné trepangy v klietkach sú rozrušené a znepokojené. Pokúsila som sa dostať do komôrky k trepangovi, ktorého izolovali. No Nevedkovia ma nechcú pustiť. Nebijú ma síce prúdom, no jednoducho ma nepustia. Vtedy som sa rozhodla, že zlomím ich zaťatosť. Stala som si ku dverám a čakám. Keď otvorili dvere, podarilo sa mi nazrieť dnu. Trepang leží na dlážke celý doráňaný. Nato som sa pobrala do laboratória, vzala som si lekárničku — nie je to prvý raz, čo musím poskytnúť prvú pomoc — a vošla som do komôrky. Keď ma Nevedko chcel zastaviť, ukázala som mu, čo mám v taške. Nevedko znehybnel. Vedela som, čo to znamená: radí sa so Strojom. Čakám. Prešla minúta. Zrazu sa Nevedko odstúpil — nech sa páči, choď si. Pri trepangovi som presedela tri hodiny. Preháňala som Nevedkov ako svojich ošetrovateľov. Doniesli mi vodu aj podložku pre trepanga, iba jedno som nemohla dosiahnuť — aby sem priviedli ešte jedného trepanga. Veď trepang by oveľa lepšie vedel, čo potrebuje môj pacient. Zarazilo ma, že vo chvíli, keď Nevedkovia neboli v komôrke, trepang opäť zasyčal. Z toho syčania som vyrozumela otázku: „Nie je ti dobre, milý?“ Pochopila som, že si zapamätal, čo som mu hovorila, a pokúša sa ma napodobniť. A vtedy som prvý raz za tie dlhé mesiace pocítila ozajstnú radosť…

Prekvapilo ma, ako rýchlo si zapamätali moje slová. Hoci sa im veľmi ťažko artikulovalo — ústa mali ako trúbu, bez zubov — veľmi sa o to usilovali. Po celé tieto dni a týždne som žila ako vo sne. V sladkom sne. Pozorovala som na sebe veľké zmeny. Zdalo sa mi, že na svete niet milších bytostí ako trepangy. Pochopila som, že sú to krásne tvory. Dokonca som sa ich naučila aj rozlišovať, no pravdu povediac, ich sipeniu a štrkotaniu som vôbec nerozumela. Ba ani teraz mu nerozumiem. Zakaždým, keď to len trochu bolo možné, som ich niečomu naučila. Vždy keď som šla okolo, prihovorila som sa im, ukazovala rôzne predmety a oni hneď všetko chápali. Naučili sa aj to, ako sa volám, a keď ma zazrú /ak tam nie sú Nevedkovia/, hneď zasipia: „Našešda, Našešda!“ Ako malé deti! V záhradke som zistila, čo majú najradšej. Chcela som ich vykŕmiť. Ich jedlo zapácha, nezvykla som si na ten smrad. Nevedkovia dostali od Stroja prísne pokyny, pokiaľ ide o trepangy: nepúšťať ich na slobodu, dozerať na nich a nedôverovať im. Nemohla som sa s nimi len tak stretávať. I mňa by podozrievali. Je to zvláštne, že hoci som tu už veľmi dlho, nie som pre Nevedkov nebezpečná. No spolu s trepangmi sme sila. Cítila som to. Aj trepangy mi to povedali, keď sa naučili po rusky. Raz som podišla k ich klietke a začula som:

— Nadežda, musíme odtiaľto ujsť.

— No, ale kam? — spýtala som sa. — Veď loď letí bohviekam. Nikto nevie, kde teraz sme. Vari by sme mohli riadiť loď?

A vtedy mi trepang Bal povedal:

— Loď by sme vedeli riadiť. No teraz ešte nie. Neskôr, až sa dozvieme trochu viac. Teba však potrebujeme.

— Budem vám vedieť pomáhať? — pýtam sa.

Vtom svorne zavrešťali, zasipeli na mňa, presviedčali. A ja som sa len usmievala. Nemohla som im povedať, že som šťastná!“

— Slovom, našla si spoločníkov, — odvrkol Pavlyš, keď sa Dag rozčuľoval, že nečíta všetko nahlas. — Pochopte, veď ja desaťkrát rýchlejšie prebehnem tieto riadky.

— No len… — začal Dag, no Pavlyš už čítal ďalší lístok.

„Niekoľko dní som vôbec nepísala. Nebolo kedy. To však neznamená, že by som bola zaneprázdnená viac ako inokedy. Jednoducho som mala starosti. Aj som sa ostrihala; dlho som stála pred tmavými zrkadlami a driapala som si vlasy skalpelom. Pol života by som dala za žehličku. Tu ma nikto nevidí, nikto nevie, čo je to žehlička. Okrem mňa tu nikto nenosí šaty. Koľko som sa narozmýšľala, kým som prišla na to, z čoho si ušiť šaty a čím ich šiť. No skrátka mám to tu horšie ako Robinson na neobývanom ostrove. Zrazu som stála pred tmavým zrkadlom a napadlo mi, že som sa predtým nikdy neparádila. Kedy som sa tak teraz objavila na Zemi, všetci by sa asi čudovali, čo je to za vykopávku! Podľa mojich výpočtov sa teraz na Zemi píše šesťdesiaty rok. Čo tam asi teraz nosia ženy? Ale odbieham od veci. Rozmýšľam o handrách. Smiešne, nie? A Bal, môj najmilší trepang, aby sa lepšie mohol učiť po rusky, sa strašne čímsi porezal. Nevedkovia ma zavolali, aby som mu pomohla. Fungujem tu ako prvá pomoc. Bala som vyhrešila, až sa hory zelenali, no nerátala som s tým, že má dobrú pamäť. Všetky moje nadávky si zapamätal. No neboli to nejaké strašné nadávky, iba: hlava kapustná, chumaj, truľo a podobne.

Keďže sa môžem po lodi voľne pohybovať, trepangy ma poverili dvoma úlohami: po prvé, mám udržiavať spojenie medzi celami, kde držia trepangy, po druhé, musím sa dostať za líniu frontu a zistiť, kde čo je. Pripomenulo mi to vojnové časy.“

Text na nasledujúcom lístku bol krátky, zrejme sa ponáhľala.

„Dola ma tri razy poslal za ohradu do veľkej miestnosti. Informovala som ho. Dola je ich veliteľ. Do riadiacej kabíny chcú vyslať Bala — zrejme sa im moja pomoc máli. K ohrade ho mám zaviesť ja, ďalej pôjde sám podľa môjho náčrtu. Ja zostanem pri ohrade a budem čakať, kým sa vráti. Veľmi sa o Bala bojím. Nevedkovia sú čoraz bystrejší. Pôjde tam teraz, keď takmer všetci Nevedkovia majú robotu na iných poschodiach.“

Na tomto mieste sa zápis končí. Pokračuje inými písmenami, drobnými a výraznými.

„Prihodilo sa čosi hrozné. Stála som za ohradou, čakala na Bala a v duchu som počítala. Pomyslela som si, že ak sa vráti skôr, než napočítam do tisíc, všetko sa dobre skončí. No nestihol to. Zdržal sa. Zablikali svetielka, zabzučalo — vždy to tak býva, ak sa na lodi čosi zomelie. Popri mne prebehli Nevedkovia. Pokúsila som sa zatvoriť dvere a nepustiť ich, no jeden z nich ma tak silno šľahol prúdom, že som takmer stratila vedomie. A Bala zabili. Neviem, či úmyselne, alebo či im kládol odpor. Bal je už v múzeu. Ja som sa skryla vo svojej kabíne, kým tá trma-vrma neutíchla. Bala som sa, že ma zamknú, ale bohvie prečo mi nevenovali pozornosť. Keď som o dve hodiny vyšla na chodbu, pomaly som sa odvliekla k záhradke, už bolo na čase dať mojej dračici vitamíny, uvidela som, že pri dverách kabíny, kde bývali trepangy, stoja Nevedkovia. Prešla som popri nich, no ani som sa na nich nepozrela. Vtedy som ešte nevedela, že Bala zabili. Až večer som sa rozprávala s trepangmi. Dola mi to vtedy povedal. V noci som sa kvôli tomu trápila, spomínala som na Bala, aký bol milý, prívetivý, krásny. Myslela som i na to, že teraz je už všetko stratené. Teraz sa už nikomu nepodarí vniknúť do riadiacej kabíny. Dnes mi Dola vysvetlil, že ešte nič nie je stratené. Vysvitlo, že sa trepangy môžu navzájom dorozumievať aj na väčšiu vzdialenosť. Teraz už viem, prečo sa Bal tak dlho zdržal. Chcel svojim priateľom odhaliť celý mechanizmus riadiaceho pultu našej lode. Bol aj pri Stroji. Vedel, že určite zahynie, musel však stihnúť všetko zistiť a oznámiť. Stroj ho zabil. Možno ho ani nechcel zabiť, veď je to iba stroj, no stalo sa.

Prvý raz za všetky tie roky som sa zobudila na to, že mi je zima. Ťažko sa mi dýchalo. No potom ma to prešlo. Zohriala som sa. No keď som zašla k trepangom, povedali mi, že s loďou čosi nie je v poriadku. Spýtala som sa, či je na vine Bal. Odpovedali, že nie. No naliehali, že je už najvyšší čas konať. A ja som si myslela, že loď je nesmrteľná. Ako Slnko. Dola mi ešte povedal, že teraz už veľa vedia o mechanizme lode. Aj o tom, ako pracuje Stroj. Vraj oni doma majú ešte zložitejšie stroje. No ťažko sa im bojuje so Strojom, lebo ich Nevedkovia prepadli znenazdajky. Ako mňa. Spýtali sa ma, či im chcem aj naďalej pomáhať. Samozrejme, odvetila som. Dola ma upozornil, že veľa riskujem. Ak sa im podarí obrátiť loď, alebo nejakým spôsobom sa odtiaľto dostať, mohli by sa vrátiť domov. No mne nemôžu pomôcť, lebo nepoznajú cestu na Zem. — A nie sú na lodi nejaké záznamy, podľa ktorých by sa dala určiť cesta na Zem? — spýtala som sa. Odvetili, že nevedia, kde ich hľadať, a že podľa všetkého sú zaprogramované v pamäti Stroja. Vtedy som im povedala, že nech ma radšej vezmú so sebou, hocikam, len nech sa odtiaľto dostanem čo najskôr. Radšej žiť, ba hoci aj umrieť u trepangov, ako vo väzení. A keby sa mi nepodarilo odtiaľto ujsť, jednako budem šťastná, že som niekomu mohla pomôcť. Ľahšie sa mi bude umierať…

Na lodi sa ochladilo. Zišla som dolu, skontrolovala rúry v malej sále. Boli takmer studené. Dvaja Nevedkovia sa pri nich motali, čosi opravovali. S trepangmi som sa vedela dorozumieť, no Nevedkovia mi za tie dlhé roky nepovedali ani slova. A o čom by sme sa tak aj mohli rozprávať? Akýže môže byť rozhovor medzi strážcom a zajatcom? Veď ani medzi sebou sa nerozprávajú. No už musím ísť, a neviem, či ešte vôbec niečo napíšem.“

Posledný lístok.

„Drahý Timofej Fiodorovič!

Dovoľte, aby som sa vám poďakovala za všetko, čo ste pre mňa a moju dcérku Oľgu urobili. Ako sa vám vodí? Spomeniete si niekedy aj na mňa?“

Pod tým boli popísané ešte dva riadky, no nedali sa prečítať, lebo boli viackrát preškrtané. A bola tam nakreslená borovica. Alebo jedľa. No veľmi neobratne.